Epidémie ako zdroj konšpiračných teórií v minulosti 

Okrem pocitov ohrozenia spôsobených vojenskými konfliktami či teroristickými útokmi je typickou situáciou, v ktorej ľudia šíria nepodložené informácie, stres vyvolaný epidémiami. Masové ochorenia rôzneho druhu si vyžiadali množstvo obetí nielen v dôsledku nakazenia, ale aj v snahe potrestať domnelých vinníkov. Obvinenými boli pritom často práve tí, ktorí sa usilovali nákazám zabrániť – úradníci alebo lekári, uplatňujúci napr. dezinfekcie studní, izoláciu nakazených ľudí, očkovanie a neraz riskantné či neznáme liečebné praktiky. V dôsledku toho ľudia ich konanie v atmosfére všeobecného ohrozenia a podozrievavosti začali vnímať ako súčasť sprisahania.
Na našom území je príkladom kolektívneho strachu a represálií východoslovenské roľnícke povstanie z roku 1831. Podľa dostupných prameňov ho rozpútalo viac príčin. Jednou z nich bola zhoršujúca sa sociálna situácia spôsobená neúmerným zaťažovaním poddaných ako aj neúrodou v roku 1830. Ďalším spúšťačom nepokojov bola cielená agitácia sprisahancov z radov zemanov, ktorí chceli dosiahnuť radikálne rovnostárske zmeny v spoločnosti. Jeden z nich – Peter Tasnády z Malých Raškoviec – chcel údajne vstúpiť do slobodomurárskej lóže v Poľsku. Tretím mocným činiteľom, ktorý fatálne ovplyvnil charakter povstania a v agitácii ho využili i spomínaní sprisahanci, však bola epidémia cholery. Z Ázie na územie dnešnej Ukrajiny a Poľska ju preniesli ruskí vojaci povolaní kvôli potlačeniu novembrového povstania v Poľsku (1830 – 1831).
Chýry o epidémii podnietili prijatie preventívnych opatrení aj v habsburskej monarchii, no šíreniu nákazy sa nepodarilo zabrániť. Do oblastí postihnutých nákazou boli vysielaní choleroví komisári, ktorí mali v spolupráci s vojskom a lekármi riadiť preventívne opatrenia. Patrila k nim predovšetkým prísna kontrola a obmedzenie pohybu osôb (predovšetkým tulákov, Rómov a Židov), zvierat i tovarov    (zásady týchto opatrení sa zachovali  v dokumente  Poučeni, podle kterého se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice (Cholera) chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebýwáni znikla). Zákazy trhov a jarmokov či dochádzanie za sezónnymi prácami značne ochromovali obchod, remeselnú výrobu a teda dostupnosť tovarov a spôsob obživy veľkej časti obyvateľstva, čím pochopiteľne vyvolávali medzi obyvateľmi nevôľu.

Nepokoje v mestách i na vidieku

Situácia bola napätá v mestách aj na vidieku. Verejná mienka naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami si nepopulárne preventívne opatrenia vysvetľovala ako zámienku, ktorou chce vláda zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Množili sa prípady protestných výtržností v mestách – historik Daniel Rapant vo svojej publikácii Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831 (1953) podrobne opisuje napríklad vzburu iniciovanú študentmi v Pešti 17. 7. 1831. Tí protestovali proti karanténnemu uzavretiu komunikácií, ktoré im znemožnilo odchod na prázdniny. Podobné nepokoje prepukli aj v iných mestách (Budín, Jáger, Miškovec a i.) a to spôsobilo určité ústupky v prijatých proticholerových opatreniach. Verejnosť však tieto ústupky v karanténe paradoxne len utvrdzovali v názoroch o jej neopodstatnenosti. Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva.
Situácia sa zhoršila po objavení sa nákazy a vystupňovaní opatrení spojených s izoláciou, liečbou a pochovávaním nakazených osôb. Obzvlášť ťažko ľudia niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen pohrebov obetí cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. V neposlednom rade obyvatelia nedôverovali používaným liečebným prostriedkom (napríklad podávanie bizmutového prášku), ktoré neboli veľmi účinné a ich preventívne užívanie dokonca viedlo k ochoreniam a úmrtiam zdravých ľudí. Skutočnosť, že uvedené opatrenia vynucovala štátna moc pod hrozbou prísnych sankcií a zároveň obeťami nákazy boli prevažne chudobné sociálne vrstvy, vytvorila ideálnu atmosféru pre šírenie konšpiračných teórií o sprisahaní pánov voči poddaným. K podobným výkladom prispieval aj spôsob, akým sa karanténa a liečba vykonávali.

D. Rapant uvádza: „Prílišná horlivosť vo vnucovaní liekov (i hajdúchmi), v odvážaní čo i len najmenej podozrivých ľudí (napr. bolenie hlavy) z rodinného kruhu do nemocníc a lazaretov, vybavených len málokedy náležito (na dedinách), osihocovanie domov, kde bol nejaký chorý na choleru alebo len z nej podozrivý, uvádzal ľud do zúfalosti. Zmocňuje sa ho presvedčenie, že všetko a všetci sa sprisahali na jeho vyničenie a vykynoženie.“

Do aktívneho šírenia fám o zámerných otravách sa účelovo zapájali aj agitátori, ktorí síce pôvodne zamýšľali vyvolať vzburu prostredníctvom sociálnych a politických hesiel, no paniku z nákazy vedome využívali na svoje ciele. Snaha po pomste si postupne nachádzala čoraz širšiu škálu obetí z radov vrchnosti i kohokoľvek, kto sa stal terčom podozrení vzbúreného davu. Objavujú sa prípady absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníctvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie (chlórového vápna) v skutočnosti do studní a potokov sypú otravu. Údajnými dôkazmi sprisahania malo byť šírenie nákazy v blízkostí riek a iných zdrojov vody, fámy o dôkazoch otravy počas pitvy mŕtvol, informácie o existencii štatistických odhadov predpokladaného vysokého počtu obetí kvôli plánovaniu masových hrobov, ako aj objavenie sa nákazy po vykonaní preventívnych sanitárnych opatrení.

Hľadanie vinníka

Atmosféra strachu a podozrievania prebudila aj tradičnú animozitu voči Židom. Príkladom brutálnych antisemitských násilností je vzbura v obci Žipov. Rozpútala ich jednak intenzívna niekoľkodňová agitácia zo strany miestneho richtára Pavuka, ako aj účelová fáma o otrávení studne miestnym Židom. Zakladala sa na výpovedi malého dievčatka z 31. 7. 1831, ktoré vraj Žida videlo niečo hádzať do studne. Pod vplyvom fám o trávení studní Židmi jej otec okamžite inicioval čistenie vody. Medzi ľuďmi sa začali šíriť fantastické príbehy o tom, ako voda v studni od otravy vrela až z nej takmer šľahali ohne a chrobač v doskách studne vydochla. Šírenie fám nezhatili ani námietky jednotlivcov, že voda bola v skutočnosti spenená a znečistená od kvapkajúceho loja sviečok počas neustálych kontrol studní.
Miestni Židia boli navyše obviňovaní, že roznášali jed v predávaných potravinách. To sa stalo priamou zámienkou k tomu, aby dedinčania pochytali, zbili a dali uväzniť dvanástich Židov. Hneď nasledujúci deň dokonca chytili a mučili i zdravotného komisára, ktorého nútili k priznaniu, že bol tiež podplateným travičom. Chýry o trávení studní pánmi a vojskom sa rýchlo rozšírili na Šariš a Spiš. Zámer P. Tasnádyho o koordinované povstanie za účelom spoločenských zmien bol zmarený, namiesto toho prepukla neriadená davová psychóza, vzbúrenci útočili na podozrivých komisárov, hajdúchov a zemepánov, nešetrili ani ženy a deti, pričom sa okrem vyhrážok, väznenia a fyzických útokov nezastavili ani pred brutálnymi vraždami spojenými s beštiálnym mučením. Počet povstalcov sa dohaduje na 40 tisíc, povstanie napokon ukončil až vojenský zásah.

Fámy a konšpirácie

Tento prípad poukazuje na viacero momentov, kde sa ukázala účinnosť šírenia fám a konšpiračných teórií. Ideálnou živnou pôdou je nárast nespokojnosti širokej verejnosti, ktorá ju naďalej stupňuje a poskytuje jej konkrétne zdôvodnenia a nepriateľov; týchto škodcov dávajú do súvisu s už jestvujúcimi obrazmi tradičných nepriateľov (v tomto prípade štátna moc a Židia). Šírenie sprisahaneckých teórií cielene využívajú tí, ktorí v skutočnosti sami manipulujú verejnou mienkou v záujme svojich cieľov. Hľadanie interpretácií v stave spoločenskej krízy je často nelogické, inštinktívne a neuspokojuje sa s jedným vysvetlením. Nachádza stále nové možné alternatívy, ktoré prepája s už jestvujúcimi príbehmi (v tomto prípade sa hľadali najmä politické motívy spojené s poľským povstaním, ale zároveň ožívali aj staršie naratívy o kuruckých povstaniach. Prípad východoslovenského cholerového povstania je typickým príkladom situácie, keď pocit strachu a zúfalstva iracionálne ženie ľudí k hľadaniu obetného baránka. Pocit bezmocnosti voči úradnej moci, ktorá z dôvodu verejného záujmu pácha určité násilie na jednotlivcoch, môže viesť pri nedostatku informácií alebo nedôvere voči oficiálnym zdrojom k presvedčeniam, že cieľom protiepidemických opatrení je v skutočnosti riadená likvidácia obyvateľov. Je to situácia, ktorá by sa dala charakterizovať ako samonapĺňajúce sa proroctvo, keď sa fiktívna vízia násilia hlásaná konšpiračnými teoretikmi obráti na násilie reálne.

Zuzana Panczová

Text je upravenou verziou kapitoly z knihy Panczová, Z.: Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. Bratislava: Ústav etnológie SAV - Veda 2017.
Foto č. 1: Dave Goulding, Wellcome Sanger Institute
Foto č. 2 a č. 3: Digitálny archív ÚESA SAV 
 

Galéria: 
Nie