COVID-19 a rituály. Kadiš online
- Alexandra Bitušíková
Čo nás pandémia COVID-19 naučila? Niektorých možno veľa, iných málo alebo nič. Určite nám aspoň umožnila vidieť mnohé veci inak, odlišne. Zrazu sa niektoré naše potreby a veci zdali nepotrebné, zbytočné, až trápne – napr. naháňanie sa po obchodoch s oblečením alebo topánkami či kabelkami. Niektorí a hlavne niektoré sme si uvedomili, že si úplne vystačíme s tým, čo doma máme.
Aj bez vedy všetci ľudia vieme, že rituály sú v našom živote nesmierne potrebné. Sú spojivom. Kontinuitou. Láskou. Nutnosťou a možnosťou prežiť a ísť ďalej. Rituály sú základom sociálnej solidarity, spolupráce a súdržnosti.
Prvú absenciu rituálu počas pandémie som si uvedomila počas môjho okrúhleho jubilea, ktoré som plánovala osláviť s rôznymi skupinami rodiny a priateľov, nakoniec som okrúhliny oslávila len s mojou mamou, lebo zvyšok rodiny bol v izolácii v iných lokalitách. Teším sa, že som túto moju „pandemickú“ oslavu-neoslavu mohla nakoniec využiť v prospech tých, ktorí pomoc viac potrebovali – a to vďaka iniciatíve Nadácie Zdravé mesto v Banskej Bystrici. S pomocou nadácie sme odštartovali (v našom regióne) novú formu fundraisingu – tzv. „moju narodeninovú výzvu“ pre konkrétnu rodinu v núdzi, v tomto prípade šlo o matku so štyrmi deťmi, ktorá v čase pandémie stratila príjem. Ďakujem všetkým, ktorí tejto rodine v núdzi pomohli. Bola to aj pre mňa veľmi emotívna a nová skúsenosť. Vyzbierali sme takmer trikrát viac, než sme plánovali.
Druhým emotívne silným „rituálnym“ zážitkom počas koronakrízy bola moja virtuálna účasť na židovskom pohrebe Tessy, mamy môjho priateľa z Londýna a na následnej pobožnosti smútenia, nazývanej šiva. V tlači sme čítali veľa o limitoch pohrebných obradov v rôznych európskych krajinách počas koronakrízy (napr. o obmedzení počtu príbuzných na pohrebnom obrade). Vo Veľkej Británii boli reštrikcie v súvislosti s pandémiou predstavené neskôr než na Slovensku a boli ešte prísnejšie.
Židovský pohreb, tak ako aj pohreb v iných náboženstvách, má svoje rituály. Uloženie mŕtveho.
Zdá sa nám teraz nepredstaviteľné, že by sme mohli v budúcnosti – po prekonaní pandemickej krízy – realizovať pohreby aj „online“.
Pravdou je, že na tomto pohrebe sa zúčastnilo online formou trikrát viac ľudí, než najbližší príbuzní očakávali. Boli tam priatelia a príbuzní z celého sveta, ktorí by inak neboli prišli. A všetci mali miesto „v prvom rade“ na zoome. Online forma pohrebu umožnila okrem samotného náboženského obradu predstaviť aj život zomrelej umelkyne Tessy. Mnohí, ktorí ju poznali len ako viac-menej neznámu osobu z rodiny, sa dozvedeli o jej životných míľnikoch, umeleckých úspechoch, výstavách – bola to oslava jej života.
Niekoľko hodín po pohrebe nasledovalo ďalšie virtuálne stretnutie príbuzných a priateľov – pre najbližšiu rodinu sa začalo obdobie najväčšieho sedemdňového smútku – šiva. Tessin syn privítal niekoľko desiatok účastníkov, potom si slovo vzala rabínka a spolu s príbuznými i ostatnými účastníkmi odriekali Kadiš, aramejskú modlitbu požehnania a chvály. Po obrade sa mnohí účastníci online šivy podelili s ostatnými so svojimi spomienkami na Tessu – napriek tomu, že to bolo virtuálne stretnutie, bolo zároveň veľmi osobné, dojemné až intímne – každý zo svojho domova spomínal na svoju príbuznú a priateľku a zakončil to prianím najbližšej rodine: „We wish you all long life“ – všetkým Vám želáme dlhý život. Nezabudnuteľný zážitok.
V celej histórii ľudstva boli rituály, obrady, zvyky a obyčaje pre nás a naše vzťahy životne dôležité a nezdá sa, že ich niečo zlomí a odstráni. Ani korona.
Alexandra Bitušíková
Foto č. 1: Prateek Gautam – unsplash.com