Čia je to vlajka? Aj naša

Nedávno som sa zúčastnila na bratislavskom pochode za mier – ale nestála som so značne početnejším davom pod ruskými, sovietskymi, „kotlebovskými“ a áno, aj slovenskými vlajkami. Stála som v hlúčiku ľudí pod vlajkami ukrajinskými.  Boli sme zvláštna skupinka. Transparenty v prvom rade za policajnou reťazou držali anarchisti a pankáči. Vedľa mňa stála akási ukrajinská seniorka s adolescentným vnukom. Z druhej strany boli ženy zo Znepokojených matiek.

Nechýbalo zopár roztrúsených hlúčikov bratislavských intelektuálov a intelektuálok  (ktorých by nepochybne tí na opačnej strane policajného kordónu obratom poslali prinajlepšom do kaviarne) a niekoľko mladých vystresovaných Ukrajiniek.

Nechceš mier? Však počkaj!

Náladu nám zdvihla dievčina na bicykli s hlasnou hudbou z reproduktora – a nie, nezvyšovala napätie medzi skupinami stojacimi proti sebe, ako napísali v akomsi titulku v sobotňajších novinách. Skôr nám, (bez)mocnej hŕstke, posilňovala morálku ukrajinskou hymnickou Červenou kalinou vo verzii od Kiffnessa. Stáli sme na samom okraji námestia, pod chvíľou si nás chodili obzerať proruskí demonštranti, pokrikovali a demonštratívne si nás fotili. „Ty nechceš mier?! Však počkaj, keď na vojnu odvedú tvojho syna!“ oborili sa na mňa vyzývavo dve staršie ženy so silným ruským prízvukom.

V tvárach sa im nezračili obavy, skôr opojný pocit zadosťučinenia z početnej prevahy. Mlčala som, nechcela som sa s nimi púšťať do debaty. Moje postoje ako matky dvoch synov by ich zrejme len ďalej vyprovokovali.

Ako som pozerala na hučiaci dav za chrbtami policajtov a priznám sa, nohy sa mi trochu triasli, zadívala som sa na záplavu červeno-modro-bielych ruských a slovenských vlajok. Prišlo mi smutno, že tá slovenská pre mňa a mnohých iných sa už roky spája s tým najhorším v nás.

Oháňajú sa ňou kadejakí „hejslováci“, utajení či otvorení náckovia, agresívni futbaloví fanúšikovia, xenofóbi či dnes aj rusofili. Ľudia, ktorých spája hnev pre to, čo im v živote nebolo dopriate, ale u mnohých isto aj potreba prekričať vlastné obavy a strach. Na ich pocitoch a potrebách cudzopasia iní, ktorí si neprivlastnili len vlajku, ale aj „veľké“ slová a koncepty ako vlasť, pravda či rodina.

Môj malý syn priniesol domov obrázok, čo nakreslil na výtvarnej výchove.  Téma športového drukovania, širším zámerom bolo zrejme podporiť v deťoch zdravé vlastenectvo. V popredí synovho diela stála ako maskot hororová postavička zo známej počítačovej hry. Papieru dominovala starostlivo vyfarbená slovenská vlajka, ktorú strašidlo držalo v ruke. Pri pohľade na obrázok ma zaliali rozpaky. „Páči sa ti?“ opýtal sa syn. Zaváhala som: „Hej, veľmi. Dal si si na tom záležať.“ Spokojne prikývol. Banálna situácia zabrnkala na úvahy o ambivalentnosti môjho vlastenectva, ktoré ma prenasledujú od januárového výročia slovenskej štátnosti.

Nechali sme si ju vziať

V roku 1992 som bola tretiačka. Nový rok sme s rodičmi strávili v kruhu ich priateľov. Doteraz si pamätám na ťažobu, ktorá v ten večer ovládla silvestrovskú oslavu. Zrod samostatnej Slovenskej republiky som ešte dlho vnímala s trpkosťou cez rozpad Československa. Na slovenskú vlajku som si preto zvykala len ťažko a pohľad na česko(slovenskú) vo mne vzbudzoval ľútosť.

Počas osláv 30. výročia štátnosti sa v médiách objavili úvahy o tom, prečo sa ako spoločnosť nevieme kolektívne radovať z výročia vzniku republiky. Nuž preto. V kritickej časti spoločnosti vyvoláva vlastenectvo ešte stále rozpaky. Tento odstup však spoločenskej kohézii neprospieva. Nemôžeme si ho už viac dovoliť. Ako chceme v spoločnosti presadiť naše hodnoty, keď sa zároveň od nej dištancujeme? Ako dlho trvá, kým naše deti náš postoj vycítia a budú ho replikovať?

Našu vlajku sme si nechali nateraz vziať, respektíve sme ju nikdy celkom neprijali. Nie je to však len vec vlajky. Je to hlbší pocit, že sme súčasťou tohto celku, nestojíme niekde na jeho okraji. Vždy pripravení na sociálnych sieťach vyhlasovať, že tentoraz sa už ozaj sťahujeme na západ, lebo „Zlovensko“ je stratené.

Nabudúce, keď bude ďalšia manifestácia pod krídlami „zakrvavenej“ plastovej holubice, poďme spolu na námestie a nevezmime si len ukrajinské, ale aj slovenské vlajky. Sú aj naše.

Soňa G. Lutherová

Text vyšiel v rubrike Komentáre denníka SME 13. marca 2023. 

Foto: www.unsplash.com (Michael Pointner)