Jurajovi Zajoncovi k 60. narodeninám
2.marca 2024 sa náš kolega, etnológ PhDr. Juraj Zajonc, CSc., v plnom zdraví a pracovnom nasadení dožíva okrúhleho životného jubilea. Ide o špičkového predstaviteľa kritickej historicko-porovnávacej etnologickej analýzy kultúry s hlavným výskumným a publikačným ťažiskom v problematike kultúrneho dedičstva so širokým presahom do viacerých príbuzných disciplín. Venuje sa tiež otázkam dejín etnológie a expertnú pozíciu zastáva v problematike tvorby elektronických katalógov a digitalizácie archívnych fondov pracoviska. Pretože úspešná profesionálna dráha Juraja Zajonca prepája na našom pracovisku už tri a pol desaťročia viaceré generačné skupiny vedcov, dnešné okrúhle jubileum je významným dňom pre celý kolektív ústavu. Srdečne blahoželáme!
Odborný profil Juraja Zajonca nie je jednoduché priblížiť pár slovami. Možno ho totiž rovnako označiť za špičkového špecialistu na témy tradičného liečenia, ľudového nábytku, technológie výroby textilu a textilných techník, dlhoročného vysokoškolského pedagóga textilných odborov na VŠVU v Bratislave, ale aj za experta dejín národopisu so špeciálnym zameraním na dejiny ÚESA SAV (spoločne s Gabrielou Kiliánovou vydali v roku 2016 vôbec prvú vedeckú monografiu o dejinách ústavu). Vypracoval sa na inovátora v problematike využívania informačných technológií v etnológii, stal sa európskym expertom na štúdium archeologických textilných nálezov, či znalcom tzv. nových sviatkov – Halloween a Valentín. Spomenuté i ďalšie témy, ktoré skúmal, vyučoval, o ktorých píše a ktoré popularizuje či aplikuje, dokazujú, že sa jedná o komplexnú vedeckú osobnosť. Vďaka výnimočnej šírke vedeckého záberu je v radoch etnologičiek a etnológov popredným odborníkom na udržateľnosť kultúrneho dedičstva. Pôsobí v celom rade národných koncepčných orgánov a poradných komisií, konzultuje a garantuje aktivity muzeálnych, osvetových a záujmových inštitúcií orientovaných na predindustriálnu tradičnú materiálnu kultúru. Pre doplnenie mozaiky je nemožné vynechať jeho koncepčné a manažérske schopnosti, prirodzenú autoritu i odborný kredit vo vedeckej komunite. Logickým výsledkom je fakt, že stál na čele viacerých domácich projektov, dlhoročne pôsobil ako člen vedeckej rady a volený zástupca akademickej obce ústavu v Sneme SAV.
S akademickým etnologickým pracoviskom, ktoré od konca 80. rokov 20. storočia zmenilo tri razy nielen svoj názov, ale aj personálne zloženie a vedeckú orientáciu, je bezprostredne spojená celá Zajoncova doterajšia vedecká cesta. Práve on patrí k exemplárnym príkladom úspešného prechodu disciplíny od opisu a encyklopedického a etnokratografického syntetického spracovania poznatkov o tradičnej kultúre ku kritickej historicko-porovnávacej analýze kultúry, k prúdu, ktorý posunul slovenskú etnológiu na vyššiu, európsku, úroveň. Tento text nemá byť dôsledným prehľadom prác a aktivít jubilanta. Rada by som však spomenula niektoré jej, z môjho hľadiska pozoruhodné míľniky, križovatky či momenty. Jedinečnú dráhu Juraja Zajonca nielen dokresľujú, ale ju aj spájajú s vývojom nášho pracoviska, odboru i celej skupiny sociálnych a humanitných vied na Slovensku.
Juraj Zajonc sa narodil v Nitre v roku 1964 vysokoškolsky vzdelaným rodičom profesionálne orientovaným na prírodné vedy. Podnetné prostredie domova a odborné zameranie rodičov iste prispelo k rozvíjaniu sklonov k systematickosti a dôslednosti vo vedeckej práci. Nimi vynikal už v študentských rokoch a sú preň charakteristické dosiaľ. Atmosféra starorodičovského domu v Trenčianskych Miticiach, kde v detstve a mladosti trávil obdobia letných prázdnin a získaval mnohé praktické zručnosti, o. i. aj v domácej výrobe textilu, zas podnietili jeho celoživotné nadšenie pre fenomén textilu – jeho technologickú, vizuálnu a funkčnú stránku, textilnú tvorbu a prieniky slohovej a ľudovej výtvarnej kultúry.
Po skončení nitrianskeho gymnázia sa Jurajovi Zajoncovi podarilo dostať na štúdium odboru zameraného na tradičnú kultúru a vyštudoval národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Promoval ako vynikajúci absolvent ovenčený študentskými cenami za výskumnú činnosť, mal skúsenosť s pohybom v teréne i nadanie na etnografické písanie. Tieto predpoklady kultivované vedúcou jeho diplomovej práce (Tradičné ľudové liečenie v obciach severovýchodného Gemera, 1987), pani docentkou Emíliou Horváthovou, boli ocenené aj získaním študijného pobytu v Národopisnom ústave SAV. V roku 1988, hneď po absolvovaní povinnej ročnej vojenskej služby, tu odštartoval Juraj Zajonc svoju akademickú dráhu s pridelenou témou Tradičné formy chovu hospodárskych zvierat. Téme však nezostal verný dlho. Problematikou jeho dizertácie (interná ašpirantúra v rokoch 1991 – 1994) sa stali v tom čase pre pracovisko nástojčivejšie otázky, a síce zavádzanie nových počítačových technológií do archívnej práce v národopise.
Tvorba jednej z kolektívnych národopisných syntéz – Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (1995), sa stala platformou uplatnenia šťastnej kombinácie spomenutého talentu Juraja Zajonca pre dôslednú systematickú prácu s dátami a nadšenia pre inovatívne metódy spracovania výskumných dokumentov. Mladším generáciám treba pripomenúť, že redakcia Encyklopédie bola zahltená papierovými rukopismi hesiel vytvorených na klasických písacích strojoch v niekoľkých kópiách. Až koncom 80. rokov dostala na pomoc pri finalizácii rukopisu svoj prvý PC. Prechod na nový systém práce bol síce nevyhnutný, ale pre mnohých zúčastnených ťažko predstaviteľný. Keď sa začiatkom 90. rokov z rozhodnutia vtedajšieho riaditeľa ústavu Milana Leščáka stal J. Zajonc tajomníkom redakcie Encyklopédie, vhupol „rovnými nohami“ medzi staršie vážené autority nášho ústavu a našej vedy. V komunikácii so sekretariátom redakcie, editorom Petrom Slavkovským, autorkami a autormi, redaktorkami a redaktormi dokázal (okrem autorstva asi stovky hesiel, práce na registri a obrazovej prílohe encyklopédie) efektívne koordinovať finalizáciu niekoľkoročnej práce. Súčasne dokázal všetkých presvedčiť o výhodách prechodu na počítačové redakčné spracovanie obrovského korpusu hesiel, heslára, systému odkazov a obrazovej prílohy. Tento jeho počin bol výrazným inovačným momentom dovtedajšieho spôsobu práce v ústave. Dvojdielna Encyklopédia bola úspešne pripravená do tlače a vďaka tomu, že podklady na ňu jestvovali v elektronickej podobe, vyšla v roku 1995 ako vôbec prvá publikácia vydavateľstva VEDA aj na CD nosiči. Desať rokov po jej vydaní Milan Leščák označil príchod Juraja Zajonca do ústavu a do Encyklopédie slovami: „Juraj premohol tradicionalistické chápanie písania a redigovania diela a výrazne prispel k počítačovému spracovávaniu textov. Tu kdesi sme prekročili hranicu medzi býkom a myšou. A hoci som svit obrazovky (okrem televíznej) nemiloval, uvedomil som si, že mám na krku tretie tisícročie, ktoré nové technológie posunú za hranice našich vtedajších predstáv“ (Leščák 2006: 87).
Hoci v etnológii na Slovensku počas 90. rokov 20. storočia pokračovala nielen tematická, ale do značnej miery aj metodická kontinuita skúmania kultúrneho dedičstva, niektoré bádateľky a bádatelia naň postupne začali nazerať z nových perspektív. Skupina významných vedkýň a vedcov z rozličných pracovísk pod vedením Rastislavy Stoličnej obraz kultúrneho dedičstva Slovenska (v členení podľa zvyčajného národopisného kánonu) kriticky porovnala s podobnými fenoménmi v Európe. Výsledok mala v pláne publikovať ako monografiu prednostne v anglickom jazyku, aby sa dostala k záujemcom v zahraničí. Na spracovanie ťažiskovej obrazovej časti pozvali Juraja Zajonca. Počas tvorby diela Zajonc úzko spolupracoval s 15 autorkami a autormi jednotlivých kapitol i s grafickým dizajnérom publikácie. Publikačný počin bol vydavateľsky mimoriadne úspešný (Slovakia. European Contexts of the Folk Culture, 1997) a Slovakia vyšla o štyri roky aj v slovenskej verzii. Kľúčovú zásluhu na jej vizuálnej podobe kolegovia pripísali najmladšiemu členovi tímu – tvorcovi rozsiahlej obrazovej prílohy (Slavkovský 2006: 28).
Potom, čo J. Zajonc fakticky hneď na začiatku svojej akademickej dráhy dva razy zažiaril, a osvedčil sa ako inovátor spôsobu vedeckej práce a súčasne ako človek s vynikajúcim prehľadom o javoch tradičnej kultúry Slovenska, obhájil v roku 1997 úspešne svoje dizertačné tézy Niektoré možnosti aplikácie výpočtovej techniky vo vedeckovýskumnom procese etnológie na Slovensku (s príkladmi z textilnej kultúry). Dodnes ide o prelomovú prácu. Okrem vedeckého prínosu pripravila pôdu pre tvorbu elektronických databáz a katalógov etnografických dát vo výskumných zbierkach pracoviska vytváraných dovtedy iba na klasických analógových médiách. J. Zajonc v tejto práci pokračoval plynule aj v ďalšom období. Či už vytvorením a testovaním tzv. univerzálneho elektronického etnologického formulára na evidenciu výskumných dokumentov (napríklad v spolupráci s českou etnologičkou Lucií Uhlíkovou), pri tvorbe bibliografií (najmä v spolupráci s kolegyňou Ingrid Kostovskou), ale tiež publikovaním mnohých vedeckých a odborných textov. Z hľadiska dejín našej disciplíny možno Zajoncovu dizertáciu označiť za teoretický predpoklad k etablovaniu digitálneho kurátorstva, ktoré sa v Ústave etnológie SAV začalo koncepčne a personálne intenzívne rozvíjať po roku 2016.
Keď sa koncom 90. rokov pod vplyvom aktuálnych politických procesov v Európe obnovili v sociálnych a humanitných vedách diskusie o úlohe ľudovej kultúry pri konštrukcii národnej alebo etnickej identity, ovplyvnilo to aj nazeranie slovenskej etnológie na kultúrne dedičstvo. S aplikáciou nových konceptov sa J. Zajonc zvedavo púšťal aj do výskumu iných než materiálnych aspektov kultúrneho dedičstva: modernizácie a jej dôsledkov, postsocialistickej sociálnej transformácie a ď. Po roku 2000 sa zapojil do práce interdisciplinárneho tímu, ktorý kriticky skúmal funkcie mýtov ako identifikačných znakov pri konštruovaní národnej identity. Výsledkom jeho práce bola kapitola Prečo je Nitra staroslávne mesto v čitateľsky úspešnej kolektívnej publikácii Mýty naše slovenské (2005).
Nové teoretické podnety J. Zajonc reflektoval a aplikoval i vo svojej kľúčovej téme, ktorou je materiálna kultúra, a najmä textil a textilné techniky. Kvalitatívne to prehĺbilo pre jeho kultúrno-historickú analýzu charakteristický pohľad na textil primárne cez technologickú stránku. Uvedená črta sa premietla do syntetickej autorskej monografie Premeny vlákna (2013), do odborných monografických prác (Sieťovanie a výšivka na sieti, 2000; Snovanie a tkanie plátna, 2005; Tkanie ripsu a kepru, 2009; Tkanice, 2013), desiatok štúdií, odborných článkov a encyklopedických hesiel, ale aj nespočetných recenzií a popularizačných vystúpení.
Profil Juraja Zajonca by bol iba čiastkovým bez zohľadnenia jeho „vyžarovania“ do príbuzných odborov. Špecifickým spôsobom sa Zajoncove etnologické poznatky z problematiky textilu aktualizujú v interdisciplinárnom výskume a aplikácii. Po roku 2000 odštartoval spoluprácu s archeologičkou Terezou Belanovou, neskôr Štolcovou a archeológom Karolom Pietom, napríklad pri určovaní proveniencie archeologických nálezov s využitím metódy vizuálnej komparácie dekóru na textile a koži. Výstupmi sú nielen početné vyžiadané konzultácie, spoluautorské vedecké štúdie a vystúpenia na medzinárodných archeologických fórach, ale aj spolupráce pri analýze nálezov a príprave muzeálnych expozícií, naposledy napríklad pri objave komorového hrobu zo 4. storočia v Poprade-Matejovciach. Intenzívne spolupracuje (konzultuje, publikuje) aj so špecialistkou z oblasti textilnej tvorby, úžitkového výtvarníctva a reštaurovania historického textilu Sylviou Birkušovou, znalkyňou dejín odievania, textilnej výroby a módnych vplyvov na vývoj odevu Evou Hasalovou, kurátorkou judaík Janou Švantnerovou a ďalšími. Týmto spôsobom Juraj Zajonc aplikuje etnologickú expertízu v širších kontextoch. Etnológia súčasne jeho prostredníctvom čerpá nové impulzy na kritické rozšírenie poznania o pôvode a autenticite fenoménov, ktoré bývajú vnímané ako kultúrne dedičstvo.
Od roku 2011 J. Zajonc zameral svoju výskumnú pozornosť na ďalšiu súčasť kultúrneho dedičstva, a to podobu a funkcie sviatkov a slávností v podmienkach modernej spoločnosti. Koncentroval sa na tzv. nové sviatky – Halloween a Valentín, ktoré na Slovensko začali dynamicky prenikať v poslednom desaťročí 20. storočia. Dve autorské monografie sú výsledkom sústredeného štúdia sviatku Valentín a nesú opäť typické črty kritickej historicko-porovnávacej etnologickej analýzy. Prvá z nich (Svätí s menom Valentín a sviatky zamilovaných, 2020) je v etnologickej spisbe pionierskym počinom. J. Zajonc tu s pomocou analýzy literárnych, historických i etnografických prameňov a artefaktov popkultúry demýtizuje antický či kresťanský pôvod sviatku. Podrobne rekonštruuje vznik Valentína ako sekulárneho sviatku a sleduje v globálnom kontexte jeho vývoj až do súčasnosti. V druhej monografii (Valentín na Slovensku, 2022) sa sústredil na situáciu v našej krajine, popísal „dejiny“ tohto sviatku a verejné i privátne formy jeho oslavovania. K východiskám analýzy organizovaných sekulárnych i náboženských hromadných valentínskych podujatí Zajonc pribral sociologický koncept eventizácie. Podarilo sa mu tým na originálnych etnografických dátach demonštrovať, do akej miery sú starostlivo produkované oslavy tohto sviatku komercializované a ideologizované.
Tieto i ďalšie, pre nedostatok priestoru nespomenuté aktivity vypovedajú o vedeckom obsahu práce Juraja Zajonca za uplynulé desaťročia. V našej akademickej každodennosti je to výborný kolega, pozorný poslucháč, korektný neúnavný diskutér. Rovnosť a vzájomná úcta na pracovisku sú pre neho podmienkou i métou súčasne. Je známy svojím pokojným, vecným a otvoreným prístupom ku všetkým, mladším či starším kolegyniam a kolegom. Vždy je pripravený poskytnúť praktickú pomoc, radu či prosté ľudské vypočutie. Myslím, že všetci v jeho okolí vnímame, že Juraj má silný vzťah k nášmu spoločnému pracovnému prostrediu. Neprestajne sa snaží o jeho kultivovanie a harmonizovanie. Pritom neváha uplatniť svoje technické zručnosti, jemný výtvarný cit, ale aj zmysel pre poriadok a neľutuje ani fyzickú námahu. Na rozdiel od mnohých z nás, ktorí tvorivo pracujeme viac doma, trávi on v ústave a za svojim pracovným stolom každodenne veľa času a často odchádza z budovy tesne pred vrátnikom.
Keď som Jurajovi Zajoncovi, ako jeho kolegyňa a spolužiačka z univerzity, písala pred desiatimi rokmi laudácio k päťdesiatke (Popelková 2014), nad sumárom jeho pracovných záujmov a výsledkov som s údivom uznala, že je rovnako tvorivý, zvedavý a neúnavný ako za študentských čias. Dnes, keď mu nenápadne pribudol ďalší krížik, neprestávam žasnúť a stojím si za slovom: Jurajovi Zajoncovi čas neubližuje, ale prospieva. V mene svojom aj v mene ostatných kolegýň a kolegov mu želám, nech sa mu darí i naďalej a nech je zdravý. Nech žije!
Katarína Popelková
Zdroje:
Leščák, Milan (2006). Dejiny a reminiscencie. Etnologické rozpravy, 13, 1, 85-90.
Slavkovský, Peter (2006). Vedecké syntézy druhej polovice 20. storočia – výzvy i limity (Etnografický atlas Slovenska, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry). Etnologické rozpravy, 13, 1, 16-29.
Popelková, Katarína (2014): Juraj Zajonc slávi päťdesiatku! Slovenský národopis, 62, 1, 132-135.
Foto: Juraj Zajonc na seminári SAV o popularizácii vedy, Smolenice, 21. 3. 2023. Foto: SAV, Martin Bystriansky.