Angažovanosť a predstavy o vplyvoch epidémie koronavírusu na budúcnosť

V druhej polovici marca 2020 realizovali členky výskumného tímu Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV pilotný prieskum o každodennom živote v období epidémie koronavírusu na Slovensku. Vo výskume bola, hoci na špecifickej vzorke, zachytená bezprecedentná a radikálna zmena životných okolností ľudí. Ako vyplynulo z predchádzajúcich troch správ[1], epidémia koronavírusu významne ovplyvnila každodenné fungovanie a režim domácností. V štvrtej správe sa budeme venovať angažovaniu sa ľudí v rozličných aktivitách a predstavám o vplyve a následkoch epidémie na ich životy.
I keď počas epidémie a času odporúčanej izolácie ľudia stratili väčšinu možností na stretávanie sa so svojimi blízkymi či priateľmi, rozvinuli rozličné spôsoby, ako sa s nimi spojiť a podporiť sa navzájom. A to nielen v rámci užších rodinných väzieb, ale i širších sociálnych sietí. Ľudia tak na strach, neistotu a ohrozenie spojené s epidémiou reagovali vytváraním rôznorodých (viac či menej) organizovaných iniciatív či sietí podpory a solidarity. Dôležitú úlohu pri tom zohrali aktívne organizácie, angažovaní jednotlivci, samosprávy, ale aj susedské či iné komunity. Tie reagovali na vznikajúce problémy (ako nedostatok zdravotníckeho vybavenia či ochranných prostriedkov a nedostatok relevantných informácií), situácie (prísna izolácia zraniteľných skupín – starších, chorých, problematická izolácia ľudí bez domova...), či pocity strachu, šoku a neistoty.

Angažovanosť počas epidémie koronavírusu

Aj z nášho výskumu vyplynulo, že ľudia sa aktívne zapojili alebo chystali zapojiť v rôznej forme. Napriek tomu, že dotazník účastníci a účastnícky výskumu vypĺňali v druhej polovici marca, teda na začiatku šírenia epidémie na Slovensku, takmer polovica respondentov uviedla, že sa už stihla zapojiť do dobrovoľníckej aktivity, ktorej cieľom bolo zlepšiť spoločenskú situáciu (46 %) a ďalšia desatina respondentov to plánovala. Tretina respondentov naopak uviedla negatívnu odpoveď, teda že sa do žiadnej aktivity nezapojili (33 %). Ľudia to zväčša zdôvodňovali nedostatokom času a kapacít vzhľadom na svoje zvýšené nasadenie v práci alebo v domácnosti.

Každý druhý respondent či respondentka, ktorí sa podľa svojich výpovedí zapojili do niektorej z dobrovoľníckych aktivít, sa venovali príprave rúšok (43 %). To okrem samotného šitia zahŕňalo i pomoc s distribúciou rúšok, zháňanie látok či gumičiek potrebných pre ich výrobu, žehlenie či skladanie. Ľudia tak reagovali na rýchlo zavedené povinné pravidlo nosenia rúšok a masiek[2] a na ich všeobecný nedostatok[3].

Rúška sa stali symbolom „boja proti pandémii”, znakom solidarity, kolektívnej starostlivosti a vzájomnej zodpovednosti[4].

Mnohí sa zmobilizovali: šili rúška sami doma, alebo sa organizovali do menších skupín. „Áno, šijeme s desiatimi babami rúška pre obec. Zadarmo. Ľudia nám zháňajú materiál. Starosta nás zásobuje.” Rúška dobrovoľne zabezpečovali napríklad pre blízku i vzdialenú rodinu, známych, ľudí zo susedstva, seniorov, zdravotnícky personál, predavačky v obchode i ľudí bez domova. „Pomáham otcovi strihať látku na rúška - šije pre rodinu, pre kolegov, pre všelikoho, kto potrebuje.” Šitie rúšok vo svojich odpovediach spomínali častejšie ženy ako muži a z hľadiska veku to boli predovšetkým mladí ľudia vo veku 18 až 29 rokov, podobne ako starší vo veku nad 50 rokov. Do tejto činnosti sa tiež zapájali skôr respondenti žijúci vo viacgeneračnej rodine, u ktorých možno predpokladať väčšie rozloženie rozličných prác a úloh spojených s domácnosťou a teda i možnosť lepšie si manažovať svoj čas.

Druhou najrozšírenejšou formou pomoci bol príspevok na finančnú zbierku. Spontánne ho spomenulo štvrtina ľudí, pričom to boli najmä muži a respondenti či respondentky bez detí. Prispeli tak na zbierky na pomoc ľuďom bez domova, na distribúciu zdravotníckych pomôcok[5], podporu lekárov, umelcov či živnostníkov.

Na pomyselnom treťom mieste aktívneho zapojenia sa nachádza informovanie, resp. zdieľanie informácií (15 %). Tu respondenti a respondentky v odpovediach spomínali roznášanie informačných letákov s užitočnými informáciami v mieste bydliska, zdieľanie zaujímavých zdrojov na sociálnych sieťach či upozorňovanie na hoaxy, falošné správy: „V dome som vyvesila opatrenia, ktoré majú obyvatelia dodržiavať. Už ich kopírovali a rozvešali na všetky dvere a výťahy...”; „Snažím sa komunikovať o potrebe chrániť seba a druhých, prečo je to dôležité, aby sme všetci prispeli k zastaveniu šírenia vírusu a boli pokojní, lebo panika a hoaxy nepomáhajú.“ Informovanie ako formu zapojenia sa či angažovania spomínali skôr muži ako ženy a to najmä vo veku 30 - 39 rokov a opäť skôr ľudia bez detí.

Medzi často zmieňované dobrovoľnícke aktivity patrili i nákupy pre ohrozené alebo rizikové skupiny obyvateľov (11 %), t. j. pre starších, osamelé matky alebo ľudí, ktorí prišli o prácu. Ľudia uviedli, že vo svojich susedstvách, vchodoch bytových domov, či v obci (na obchode) vyvesili oznam o ponuke nákupu (ale i možnosti venčenia psov, či návštevy lekárne): „Zabezpečujem nákupmi a komunikáciou štyri domácností aj so staršími ľuďmi, ktorí nemajú inú rodinu k dispozícii”. Aj takýmto spôsobom sa snažili ľudia ochrániť práve najohrozenejšiu skupinu starších pred možným nakazením sa pri nakupovaní, resp. pohybe vo verejnom priestore.[6]

Účastíčky a účastníci nášho výskumu opisovali, že zle znášali zhoršujúcu sa situáciu so stále pribúdajúcimi prípadmi nakazenia v Európe, v Taliansku a samozrejme na Slovensku. Mnohí pociťovali záťaž, strach, stres a otrasenie svojich základných istôt. Aj preto viaceré dobrovoľnícke aktivity ľudí smerovali k aktívnej snahe o podporu a odľahčenie situácie (11 %). Takto sa snažili navzájom spojiť či podporiť a vyjadriť tak vzájomnú spolupatričnosť či solidaritu: „delíme sa o zásoby potravín, rúšok a dezinfekčných prostriedkov v lokálnej komunite susedov.” Aktivity, ktoré v dotazníku spomenuli, zahŕňali aj šírenie pozitívnych správ, zámerné používanie humoru – zábavného obsahu v komunikácii, online stretnutia či podporné chatovacie skupiny „vytvorila som  skupinu, kde môžu ľudia ventilovať svoje frustrácie a stres.” Patrili sem aj pravidelné telefonáty blízkym či známym. K takejto podpore patrilo i vytváranie online programu ako nahrávanie živých koncertov či cvičení alebo online čítanie (ktoré fungovalo aj medzigeneračne). Podľa svojich slov sa respondenti snažili byť v komunikácii empatickí a povzbudiví a cielene sa ozývať ľuďom aj mimo svoj blízky okruh.

Ľudia spontánne spomínali aj ďalšie rozmanité podoby pomoci, ako sú vzdelávanie (tipy na vzdelávacie aktivity, cvičenia, interaktívne aplikácie), prepájanie ľudí pri vzájomnej pomoci (pri hľadaní práce či informácií), pomoc rodine a priateľom vo forme nákupov a starostlivosti. Viacerí sa angažovali priamo pri tvorbe ochranných opatrení v susedstve, obci či meste, pôsobili v rámci pomáhajúcich profesií (sociálni pracovníci, zdravotný personál, psychológovia). Najmä mladší ľudia[7] sa aktívne zapájali, či svoj čas ponúkli ako dobrovoľníci v karanténnych centrách, nemocniciach alebo pri iných potrebných aktivitách: „Napísala som asi piatim organizáciám…”

Mnohí spomínali aj podporu lokálnych podnikov, obchodov a umelcov. Táto podpora sa diala formou nevrátenia už zakúpených lístkov na predstavenia či pravidelným objednávaním si jedla a potravín vo forme donášky domov. V prípade podpory kultúry a umenia bola spomínaná i platforma Stojíme pri kultúre a podpora otvoreného listu ministerke kultúry alebo sa angažovali napríklad v skupine CoronART - online galérie[viii].

Predstavy a očakávania počas epidémie koronavírusu

V čase, keď ľudia online dotazník vypĺňali, bolo ťažké predpokladať, aké bude mať karanténa, fyzická izolácia a čiastočné “vypnutie ekonomiky” dopady na Slovensko: koľko ľudí sa nakazí, ako dlho budú platiť prísne nariadenia a aké budú ich priame či nepriame následky. Zatiaľ čo čakanie môže v ľuďoch vyvolať bezmocnosť a stav pasivity, v tomto špeciálnom období epidémie malo aj iný význam. Tým, že ľudia čakali - ostávali izolovaní vo svojich domovoch, súčasne aktívne robili niečo veľmi dôležité - chránili seba aj iných[9]. Niektorí čakanie využili i na angažovanie sa a snahu o zlepšenie situácie. Ako ľudia opisovali svoje predstavy v spojení s vplyvom epidémie koronavírusu na ich života?

Napriek veľmi neistej situácii štvrtina respondentov verila, že epidémia koronavírusu po ústupe neovplyvní ich život (26 %). Podobného názoru bola aj desatina respondentov, ktorá hovorila o tom, že epidémia ich nezasiahne ani finančne a ani pracovne (11 %). Boli to najmä starší ľudia nad 60 rokov, ale i rodičia na materskej či rodičovskej dovolenke. Vplyv epidémie nateraz nevedelo vyhodnotiť 15 % respondentov a respondentiek, predovšetkým vo veku 40 až až 59 rokov. V tejto súvislosti si opäť treba pripomenúť, že prieskum prebiehal v druhej polovici marca, tesne po vyhlásení núdzového stavu, čiže možno predpokladať, že neskôr  by boli v tomto kontexte výsledky ankety odlišné.

Naproti tomu, približne štvrtina respondentov a respondentiek (24 %) predpokladala, že sa budú musieť v dôsledku epidémie uskromniť, „utiahnuť si opasok”, resp. budú mať finančné problémy. Túto skupinu tvorili hlavne účastníci a účastnícky výskumu v tom najproduktívnejšom veku 30 až 39 rokov. Ich obavy boli spojené so stratou jedného či oboch príjmov („náš príjem išiel razantne dole”), poklesom životnej úrovne, pracovnou neistotou, či potrebou siahnuť na svoje úspory a finančnú rezervu. Viacerí v tejto spojitosti vyjadrili strach o schopnosť splácať hypotéku a pôžičky a potrebu požiadať o odklad splátok: „obaja podnikáme… aktuálne sme takmer úplne bez príjmu a máme dosť pôžičiek.” Miera obáv o ich príjem a schopnosť finančne toto obdobie ustáť sa vo vyjadreniach ľudí líšila od váhavých či skôr neutrálnych popisov „prežijeme to, nezruinuje nás to” k horším predpovediam spojeným s vážnymi finančnými problémami: „Nebudem mať z čoho platiť nič, momentálne som na OČR a to je možno tak na stravu, nie to ešte na nájom a splátky.“ Aj v tomto kontexte mnohí popísali, že si uvedomili nutnosť vytvoriť si väčšiu finančnú rezervu do budúcnosti.

Viacerí ľudia vo svojich výpovediach spontánne uviedli, že po návrate do pracovného kolobehu ich pravdepodobne bude očakávať „zhustená“ práca: dobiehanie zameškaných úloh a pracovných stretnutí a z toho vyplývajúce väčšie pracovné zaťaženie a nasadenie: „bude to hektické a to bude mať dopad na rodinný život a iné oblasti”; „bude sa dobiehať to, čo sa teraz odsúva”, „budeme musieť oveľa viac pracovať”. Mnohí tiež predpokladali, že sa im bude v práci ťažšie rozbiehať a budú mať menej pracovných príležitostí. Respondenti a respondentky sa tiež domnievali, že bude potrebné hľadať nových klientov a aktívne ich oslovovať, respektíve sa pripomínať starým, hľadať nové oblasti záujmov a prehodnotiť záber svojho podnikania či zamestnania. Boli to najmä podnikatelia, živnostníci, ktorí boli častejšie presvedčení o tom, že sa budú musieť uskromniť, resp. očakávali ťažšie rozbiehanie sa práce či finančné problémy. Obavy v spojitosti s prácou sa týkali i strachu z jej straty a možného prepúšťania alebo krátenia pracovného pomeru.

Straty práce sa báli najmä starší respondenti a respondentky vo veku 50 až 59 rokov. Ako ukazujú výskumy, ľudia vo veku nad 50 rokov si aj v bežnej situácii na trhu práce na Slovensku (i v EÚ) ťažšie hľadajú zamestnanie aj napriek skúsenostiam[10].

Pozitívnejšie predpoklady ľudia spájali s návratom k socializácii (11 %), „stretávanie sa s kolegami”, „častejší kontakt s rodinou”. Respondenti a respondentky v tomto kontexte opísali, že si prvýkrát hlbšie uvedomili hodnotu sociálnych väzieb a kontaktov, času stráveného s rodinou a priateľmi: „Asi si budem viac vážiť bežný život, viac sa tešiť z rodiny a priateľov”; „Čo sa týka rodiny, práve pre nemožnosť stretávania sa som si uvedomila, že mi chýbajú a v budúcnosti by som s nimi chcela tráviť čas intenzívnejšie a viac si užiť, keď už budeme môcť byť spolu.” V tomto ohľade aj mnohí starší nad 60 rokov vyjadrili svoje očakávanie, že sa ukončí ich sociálna izolácia a stav ohrozenia pri pobyte vonku: „Konečne budem môcť ísť von z bytu medzi ľudí, stretávať svojich najbližších, vidieť vnučky a známych”. Niektorí sa na druhej strane obávali opätovných stretnutí s ľuďmi, predpokladali väčšiu opatrnosť, strach z osobného kontaktu (podanie rúk, objatí), ale najmä z hromadných akcií či podujatí, na ktorých je prítomných väčšia skupina ľudí: „Ľudia budú ostýchavejší a dúfam, že konečne tolerantnejší a nebudú chodiť uchrchlaní do MHD. A že rúško sa stane bežnou súčasťou našich životov.” Mnohí preto opisovali, že budú v budúcnosti dbať viac na hygienu a zabezpečia si väčšiu zásobu hygienických potrieb. Istá obava bola opakovane spomínaná aj v spojení s cestovaním do zahraničia, ktorému sa ľudia podľa výpovedí plánovali na čas vyhnúť a dovolenku stráviť na Slovensku.

Pri otázke o vplyve obdobia epidémie na budúci život ľudia spomenuli i možné pozitíva, napríklad, že rodina bude zomknutejšia aj vzhľadom na intenzívnejší čas, ktorý spolu v izolácii jej členovia strávili: „Neviem, (ovplyvní nás to) skôr minimálne, náš rodinný život je momentálne lepší. Dúfam, že to vydrží aj potom.” Niektorí tiež plánovali, že po uplynutí epidémie začnú dávať väčší dôraz na svoje zdravie a oddych, upravia si svoj životné tempo tak, aby mali viac času na rodinu a priateľov alebo si celkovo „viac budeme vážiť, čo máme“. Spontánne tak odpovedali predovšetkým ľudia vo veku 18 až 29 rokov.

V čase vypĺňania odpovedí v online dotazníku ľudia skutočne nevedeli, ako sa situácia s epidémiou COVID-19 bude vyvíjať a prirodzene sa obávali a mali strach, ako sa ich životov dotkne. Vo vyjadreniach respondentov a respondentiek sa však ukázalo, že tento strach pre mnohých nebol paralyzujúci. Viacerí sa pomerne rýchlo zmobilizovali a zapojili do rôznych iniciatív od šitia rúšok až po “susedskú” výpomoc. Ani dnes nevieme povedať, či Európa a Slovensko niekedy v budúcnosti nezasiahne druhá vlna epidémie, odpovede v prieskume nám však pripomínajú, ako sme sa cítili na začiatku pandémie. Reflektovať túto skúsenosť práve vo chvíľach, keď sa na vo verejnom diskurze debatuje o tom, či celá pandémia nebola iba propagandou, môže byť pripomienkou toho, čím sme prešli.

Miroslava Hlinčíková
Soňa G. Lutherová
Ľubica Voľanská
 ‍ 
 ‍ 
 ‍ 
 ‍ 
 ‍ 
 ‍ 
[1] Pozri bližšie:
Vplyv epidémie koronavírusu na každodenný život na Slovensku
Starostlivosť o deti a domácnosť 
Komunikácia medzi generáciami

[2] Dňa 24.3.2020 Úrad verejného zdravotníctva SR zverejnil opatrenie, podľa ktorého sa „Všetkým osobám zakazuje s účinnosťou od 25. marca 2020 od 00:00 hod. do odvolania vychádzat' a pohybovať sa na verejnosti bez prekrytia horných dýchacích ciest (napríklad respirátor, rúško, šál, šatka, atď.).”

[3] Pozri blog od Alexandry Bitušíkovej: COVID-19 a móda.

[4] Pozri tiež: Trnka, S. (2020). How did Czechs wear face masks when there weren't any available? Dostupné TU
Makovicky, N. (2020). The national(ist) necropolitics of masks. Dostupné TU.

[5] Napríklad iniciatíva Kto pomôže Slovensku počas dvoch mesiacov vyzbierala vyše 1,3 milióna Eur na adresnú pomoc zdravotníckym zariadeniam. Bolo to spolu 10 626 darov od 186 firiem a 10 404 jednotlivcov (Dostupné TU). K 5.6.2020 v rámci krízovej zbierky Notabene darovalo 5 500 darcov spolu 51 000 Eur (Dostupné TU).

[6] Pozri bližšie TU

[7] Pozri bližšie výskumnú správu TU.

[8] Pozri bližšie TU

[9] Andits, P. (2020). Waiting during the time of COVID-19. Dostupné TU

[10] Pozri bližšie napríklad TU

Foto č. 1: P. Messina - unsplash.com
Foto č. 2: A. Distel - unsplash.com
Foto č. 3: A. Kehmeier - unslash.com
Foto č. 4: B. Balogovic - unsplash.com

Galéria: 
Nie