Domov v “čase korony”

Pred pár dňami oslovil politicko-spoločenský magazín Politico cez tridsiatku mysliteľov a mysliteliek, aby načrtli, ako podľa nich epidémia koronavírusu Covid-19 zmení náš svet. Spomínali rozličné geopolitické, sociálne či ekonomické súvislosti, no premenu jednej z centrálnych oblastí nášho života väčšina z nich opomenula. Zdanlivo stabilným miestom v prudko sa meniacich okolnostiach, ktoré nevieme kontrolovať a len sťažka sa v nich snažíme zorientovať, zostáva v našich predstavách domov.
Ideálny domov by mal byť miestom, kde vieme uspokojovať svoje potreby, telesné či emocionálne. Malo by tam byť teplo, dostatok jedla, oddychu… Zároveň by mal byť útočiskom pred okolitým svetom, miestom, kde nás nič neohrozí, kde sme v bezpečí. Domov však z princípu nie je stabilný a nemenný, ale dynamicky sa meniaci. Nielen pod vplyvom vnútorných a vonkajších okolností ale aj na základe formovania našich vlastných očakávaní a potrieb (Clarke, 2001). Pravda, tie si často priamo neuvedomujeme, no naše predstavy o tom, čo by mal domov napĺňať, na nás napriek tomu pôsobia. V reálnom živote navyše domov nemusí byť len miestom pohody a bezpečia, ale naopak môže byť plný negatívnych javov ako je domáce násilie, nedostatok, či samota.

Neviditeľné ohrozenie

V týchto týždňoch sa pre ľudí dostáva do popredia predstava domova ako bezpečného prístavu. Aj preto si silnejšie ako inokedy uvedomujeme jeho hranice. Steny, okná, dvere, za ktorými číha nebezpečie. Ohrozenie je však tentokrát neviditeľné, nevieme, kde sa nachádza, kam siaha, či neprenikne aj do nášho úkrytu. Jeden známy, inak veľmi pragmatický človek, sa mi pred pár dňami priznal, že od vypuknutia epidémie nerád otvára okná svojho bytu na prvom poschodí. Hoci si uvedomuje, že  vírus “nemá krídla”, zároveň sa nevie ubrániť pocitu ohrozenia. Podobné emócie zrejme lomcujú mnohými z nás. Neprinesieme chorobu domov na podrážkach topánok, keď sa vraciame z prechádzky so psom? Na rukách, ktoré sa dotkli zábradlia alebo na obale potravín, ktoré vyložíme na kuchynskej linke? Pocit nebezpečenstva je všadeprítomný a môže byť priam zahlcujúci. Podľa nemeckého sociológa Ulricha Becka, ktorý sa už sám súčasnej pandémie nedožil, je vnímanie rizika základnou črtou súčasných spoločností v globalizovanom svete (Beck, 1992). Od dramatických ekologických zmien až po nečakané finančné krízy alebo hrozivé akty globálneho terorizmu... Napriek tomu, že sme zvyknutí žiť v neustálom pocite ohrozenia, vedomie o ňom máme väčšinou potlačené za úroveň každodenného vnímania. Súčasná situácia preto môže v ľuďoch vyvolať dojem poodtiahnutej opony, ktorá odhaľuje našu zraniteľnosť a prchavosť všednej každodennosti. 

Vzťahy v domácnosti

Domov však nie je len konkrétnym priestorom, ale spočíva vo vzťahoch medzi ľuďmi, ktorí v ňom žijú. Pred vypuknutím epidémie sa väčšina z nás počas dňa pohybovala na rôznych miestach – v práci alebo škole, na uliciach, v obchodoch, na ihriskách či v parkoch... Posledné týždne čas trávime najmä doma. Tak, ako epidémia bez príkras demaskovala problémy v tých oblastiach fungovania spoločnosti, ktoré sú dlhodobo zanedbávané (ako zdravotníctvo či systém vzdelávania), možno predpokladať, že sa rovnako vykresľujú a vyjasňujú aj vzťahy medzi najbližšími príbuznými alebo členmi a členkami domácností. Títo sú odrazu nútení navzájom zladiť svoje rozmanité motivácie, povinnosti a trajektórie. Aj bez histórie dlhotrvajúcich patológií môže  situácia v jednotlivých rodinách zanechať dramatické následky. 
Zmenené podmienky pravdepodobne ovplyvnili aj réžiu a celkové fungovanie domácností, najmä v súvislosti s nahromadením každodenných povinností (napr. nutnosť pravidelnej prípravy jedla, snaha o zvýšenú domácu hygienu, výuka detí v domácom prostredí). Ako už predo mnou podotkli iní (napr. Jana Shemesh v článku pre Dennik N TU), na základe dlhodobého vývoja možno predpokladať, že v našom socio-kultúrnom nastavení zrejme väčšina týchto povinností pripadla na plecia žien. Tie sa teda ocitli v situácii nie dvojitého, ale trojitého, štvoritého, či neviem - koľkoritého zaťaženia, čo môže spôsobiť ich "vyhoretie" a zároveň sa odraziť aj na ich pracovnom živote a (ne)schopnosti napĺňať aktuálne očakávania zamestnávateľa. Ďalšie trendy na trhu práce vieme žiaľ predpovedať aj bez "vešteckej gule". 

Rozpínanie hraníc domova

Situácia nepochybne modifikovala aj spôsob, akým komunikujeme s ľuďmi mimo nášho domova. Pri súčasných obmedzeniach preto väčšinu z nás skôr či neskôr čaká “ponorková choroba”.

Našou intuitívnou snahou je preto rozširovanie hraníc priestoru, ktorý vnímame ako bezpečný - či už reálne, alebo pomyselne.

V posledných dňoch som si v tejto súvislosti uvedomila pozitívny fenomén - ľudia v mojom susedstve sa vracajú do dvorov za bytovými domami. Tam, kde bola donedávna ošarpaná záhrada, je dnes pokosené a susedovie chlapček sa za plotom preháňa na odrážadle. Je možné, že táto skúsenosť reformuje náš vzťah k životnému priestoru, tomu ako ho využívame, ale aj ako sa oň staráme. 
Hranice domova sa navyše rozpínajú aj virtuálne. Sociálne stránenie sa dnes aj vďaka internetu vyzerá inak, ako v minulosti. Nie nevyhnutne v tej dávnej, ale aj v dobe pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Ako skonštatoval môj šesťročný syn, ktorý mal pred pár dňami schôdzku so svojím brantrancom vo svete Minecraftu: “Aspoň, že som sa s ním mohol konečne stretnúť naživo!” Na “vlastnej koži” si tak uvedomil súvislosť, ktorá je pre zanietených obyvateľov online svetov už dávno známa. Hranice nášho mikrosveta sú relatívne - rozširujú sa a zase zmršťujú podľa okolností a individuálneho prežívania.

Pandémia koronavírusu, ktorá bezprecedentne zasiahla do našej každodennosti, raz uplynie. Otázkou zostáva, aké budú jej následky. Nielen tie “veľké” celospoločenské, ale aj “malé”, v individuálnych životoch, vzťahoch, domovoch. Náš mikrosvet sa totiž mení súbežne s makrosvetom. Táto premena je možno menej razantná, takže si ju ani neuvedomujeme, zato zrejme ďaleko presiahne “čas korony”. 
Soňa G. Lutherová

 

Literatúra

Beck, U. 1992. Risk Society: Towards a New Modernity. London: Sage. 
Clarke, A. J. 2001. “The Aesthetic of Social Aspiration.” In D. Miller (ed.) Home Possessions, pp. 23–46. Oxford: Berg.

Fotografie: Olja Triaška Štefanović (Instagram), fotografie zo série “A room of one’s own"

Galéria: 
Nie