Konšpirácie a šírenie dezinformácií v umeleckej literatúre s témou epidémie

V nasledujúcom blogu, v ktorom sa vraciame k epidémii cholery v Uhorsku v roku 1831, ponúkame čitateľom tentokrát trochu nezvyčajný formát: komentovaný preklad. Text z románu Móra Jókaiho Szomorú napok (Smutné dni, 1848 – 1856) komentujú dve vedkyne z dvoch navzájom komplementárnych pohľadov.
Literárne rozmery textu odhaľuje Marta Fülöpová z Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Etnologička Zuzana Panczová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa dlhodobo venuje výskumu konšpiračných teórií a fám. Autorky spolupracujú v rámci projektu VEGA Folklór, folkloristika a ideológia riešeného v ÚESA SAV.
„Nič nové pod slnkom“.

Keď sa cítim neistá, zvyčajne sa opriem o naše kultúrne vzorce a siaham po knihách. Hľadám v nich odpoveď, často však iba únik, lebo sú mojím „bezpečným priestorom“. A tak – ako možno viacerí z nás – som pátrala po literárnych stvárneniach epidémií a hľadala som, ako to prežívali ľudia pred nami a ako to zachytávali umelci, či nájdem niekde odraz svojho prežívania.
A odrazu som mala dojem, že epidémie sú všade. Tvoria pozadie mnohých príbehov, zohrávajú v nich epizodickú rolu, niekde ale aj hlavnú úlohu.
Niektoré sú notoricky známe: Giovanni Boccaccio: Dekameron, Charlotte Brönte: Jane Eyrová, Mark Twain: Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša, Ján Čajak: Cholera, Martin Kukučín: Dies irae, Jožo Nižňanský: Cholera...
A našla som jeden román, ktorý som dávnejšie čítala, lebo je tam postava inšpirovaná Ľudovítom Štúrom. Pamätala som si, že sú tam humorno-tragické opisy šírenia epidémie a veľa melodrámy, preto som po ňom siahla, aby som zistila, čo mi povie o epidémii najväčší rozprávač maďarskej literatúry, Mór Jókai.
V jeho románe som našla konšpirácie, podsúvanie informácií, fake news pri šírení epidémií – žeby naozaj „nič nové pod slnkom“? Zaujalo ma to nesmierne, v prvom rade preto, lebo Jókai z toho vytvára príbeh a tlmočí aj emócie, ktoré postavy prežívajú. Mala som pred sebou ucelenú dejovú líniu s plastickými postavami stvárnenú s humorom a esteticky príťažlivo. Pýtala som sa, či sa mi iba zdá, že je to veľmi aktuálne, alebo je to naozaj tak?
Preložila som pasáže, ktoré sa mi zdali výpovedné a obrátila som sa na povolanú osobu, ktorá sa v konšpiračných teóriách vyzná najviac, na etnologičku Zuzanu Panczovú. (Marta Fülöpová)

Keď ma oslovila Marta Fülöpová, že vo voľnom čase prekladá Jókaiho román obsahujúci popis šírenia dezinformácií počas epidémie cholery v roku 1831, nebolo ma treba presviedčať, aby som sa do čítania a komentovania tohto textu pustila. Téme cholerového povstania som sa venovala už predtým (aj v rámci môjho predošlého blogu Epidémie ako zdroj konšpiračných teórií v minulosti), ale tento preklad doplnený odborným literárnovedným komentárom je úžasne farbistou interpretáciou dobových udalostí, do ktorých sa premietali nielen reflexie spoločenských konfliktov počas samotnej vzbury, ale aj neskoršie nacionalistické (slovensko-maďarské) napätie, v ovzduší ktorého román vznikal. Tento text je predovšetkým zásluhou Marty Fülöpovej, ktorá mi postupne posielala preložené a ňou komentované texty, ku ktorým som pridávala svoje poznámky. Vzájomná korešpondencia vyústila do podoby tohto blogu, ktorý bude možno aj pre iných inšpiráciou na zamyslenie nad možnými paralelami vtedajšej sociálnej krízy so súčasnou epidémiou COVID-19. (Zuzana Panczová)
 

NA ÚVOD

Epidémie sú vo všeobecnosti mimoriadne priaznivým prostredím pre šírenie konšpiračných teórií a dezinformácií. Situácia ohrozenia podobná vojne prináša náhle utrpenie a krutú smrť veľkého počtu ľudí každého veku. Kým vo vojnovom konflikte je viac-menej jasné, s akým nepriateľom máme do činenia, aké sú jeho motivácie a kde ho môžeme očakávať, v prípade epidémií, najmä keď chýbali informácie o šírení vírusových a bakteriálnych infekcií, sa ľudia potýkali s neznámou, neviditeľnou a nevyspytateľnou nákazou. Prinášala nielen utrpenie bezprostredne späté s nákazou, ale aj existenčné strádanie, stratu obživy a kontroly nad vlastným životom ̶ karanténne nariadenia „zhora“ boli pomerne drastické, rovnako ako liečba, ktorá bývala častokrát navyše neúspešná alebo priam zdraviu škodlivá. Reakcie spoločnosti boli preto často podobné, ako dnes: protesty proti predstaviteľom štátnej alebo lokálnej moci, popieranie existencie choroby, hľadanie iracionálnych, nadprirodzených alebo sprisahaneckých vysvetlení, ktoré však utrpeniu v predstavách ľudí dávali zmysel a ponúkali vinníka.

Pripomeňme, že epidémia cholery sa rozšírila na území Uhorska v roku 1831. Samotné zavlečenie nákazy mala na svedomí ruská armáda povolaná z ázijských oblastí, ktorá mala potlačiť poľské Novembrové povstanie proti ruskému cárovi. Ochorenie malo vysokú smrtnosť a rýchly priebeh (od nakazenia po smrť prebehlo zväčša len 48 hodín). V Uhorsku sa ňou nakazilo viac ako pol milióna ľudí, z nich zomrelo asi 230-tisíc.

Táto epidémia sa opakovala v niekoľkých vlnách počas 19. storočia a patrila k najtragickejším udalostiam moderných uhorských dejín. Pamiatka na ňu sa zachovala nielen v historických prameňoch, ústnym podaním či v hmotných pamiatkach (cholerové pamätníky, cholerové cintoríny a pod.), ale aj v niektorých literárnych dielach. V slovenskom jazyku nám takúto pamiatku zanechal v krátkom spise Jonáš Záborský v poviedke Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870, dostupné aj na TU), ktorá mala podobu pomerne surového, dokumentaristického opisu násilností počas sedliackeho povstania. Literárne prepracovanejším svedectvom tejto udalosti je román Smutné dni Móra Jókaiho.

Mór Jókai (1825 – 1904) bol popredným maďarským románopiscom 19. storočia, jeho diela boli obľúbené aj medzi čitateľmi iných národností v Uhorsku (aj medzi Slovákmi). Vo svojom ranom románe Smutné dni zachytáva udalosti cholerového povstania v roku 1831. Román začal vychádzať časopisecky v roku 1848 (1) a ako celok vyšiel knižne v roku 1856.
Príbeh sa odohráva na území dnešného východného Slovenska vo fiktívnej dedine Hétfalu. Ústrednou dejovou líniou je lokálna epizóda cholerového povstania na pozadí príbehu zemianskej rodiny, ktorá sa stane terčom útoku povstalcov.
Jókai v románe opisuje, ako chceli panslavistickí agitátori využiť cholerovú epidémiu na rozvrátenie Uhorska. Pôvodcom panslávskeho sprisahania je rechtor Baza, ktorý sa spojí s nepriateľmi miestneho zemepána Valentína Hétfalusyho. Baza a jeho pomocníci rozširujú medzi sedliakmi falošné správy, že zemania zo strachu pred narastajúcim počtom sedliakov sa ich pod rúškom epidémie rozhodli otráviť. Sprisahanci ľuďom v krčme podsúvajú dôkazy, zneužívajú udalosti, šíria dezinformácie a vytvárajú teóriu o sprisahaní uhorských zemanov, aby prekryli skutočný zámer, ktorým je rozbitie Uhorska.
Dej obsahuje veľa poklesnutých melodramatických i dobrodružných motívov a nemotivovaných obratov (2).
I keď román Smutné dni patrí k Jókaiho začiatočníckym a menej vydareným dielam, jeho skutočnú hodnotu predstavujú pasáže, v ktorých autor zachytáva vznik a šírenie dezinformácií. Zobrazuje ich ako prejav nedorozumenia, nerozumu, nedostatku informácií a teórií, ktoré môžeme označiť ako konšpirácie. V rozprávaní je prítomný aj etický rozmer, súčasne však autor celý proces zobrazuje ako niečo organické a výsostne ľudské, čo vyplýva z povahy fungovania spoločnosti aj prírody. Poukazuje na to, že nie všetko je v rukách ľudí a nie všetko možno ovplyvniť. Vinníkov však nezbavuje zodpovednosti, pretože zločin má za následok trest spoločenský a trest aj od Boha.
Teraz by sme odovzdali slovo najväčšiemu rozprávačovi príbehov, Mórovi Jókaimu, ktorého text dopĺňame poznámkami, interpretáciami a aktualizáciami.

Nech sa páči, Mór Jókai a jeho Smutné dni:

Východiskovú situáciu románu opisuje výpoveď jedného z panslavistických sprisahancov, ktorí podľa románu chceli vyučiť šírenie cholery na rozpútanie nepokojov na destabilizáciu krajiny. Motivácia jednotlivých sprisahancov je rôzna, niektorí túžia po osobnej pomste, iní veria v rôzne idey a ideológie. Mladý Ivan, ktorý v nasledujúcej pasáži hovorí, je katovým tovarišom a spolupracuje na šírení dezinformácií.

Tento ľud nemá rád svojich pánov, lebo nemá na to dôvod; zodierali ho, opľúvali, bol biednejší ako pes. Treba medzi nich hodiť iskru a vzbĺkne to tu. Tí múdrejší z nich, ktorí sa niečo učili, sú z nich aj najhlúpejší, z dvoch správ vždy uveria tej, ktorá je absurdnejšia; hovoril som im, aby boli pripravení na nebezpečenstvo. Aby dávali pozor na svoje studne, humná, lebo páni ich chcú otráviť. Keď sa pýtali, prečo, povedal som im, že krajina je obklopená nepriateľmi ako záhrada plotom a páni chcú teraz v krajine spraviť mor, aby sa nepriateľ neodvážil vojsť k nám. Ľud začal mať podozrenie, lebo už dlhšie počúvali, že páni očakávajú mor, a keďže toto bolo prvé vysvetlenie predpovedanej nákazy, uverili tomuto. Podozrenie už mali. A keď páni vymysleli tú múdrosť, že pre zomrelých na choleru dali vopred vykopať oddelený cintorín, aby sa na ostatných mŕtvych choroba nepreniesla, ľud uveril mojim slovám ako proroctvu a čaká, ako budú chcieť páni otráviť chudobných; vidiac, že sa na to vopred pripravujú. 

Príbeh sa odohráva v dedine Hétfalu, ktorej zemepánom je starý pán Hétfalusy. Jedným z učiteľov dediny je rechtor Tomáš Baza, vodca panslávov a sprisahania.

Druhý vychovávateľ ľudu, „mladý pán“ (3) Baza, je inkarnátnym panslávom.
V hlave málo rozumu a veľa vedy. Človek, ktorý sa naučil všetko, čoho sa dopočul, ale nič z toho nepochopil; polovedec z najnebezpečnejšej triedy ľudstva.

(Jókai v postave učiteľa Bazu zhustil všetky charakteristiky, ktoré maďarská verejnosť pripisovala Slovanom: rojčivosť, pestrú fantáziu, snivosť, citlivosť aj pomstychtivosť. Maďarský verejný diskurz v 19. storočí rozumel pod panslavizmom akýkoľvek prejav národného snaženia Slovanov v Uhorsku, aj tie, ktoré vôbec nemali ambíciu narušiť územnú celistvosť Uhorska a ktorého predstavitelia boli uhorskými patriotmi. Panslavizmus maďarskí myslitelia vnímali ako reálnu hrozbu rozbitia Uhorska a ovládnutia jeho častí Ruskom (podobne ako sa to stalo v prípade Poľska). Z pohľadu súčasnej situácie je pri tomto úryvku pozoruhodné, že postava Bazu šíri svoje názory cez osobné kontakty, ktoré starostlivo vopred buduje a aj si ich udržiava. V podstate má svoju sociálnu sieť.
Postava Bazu pozoruhodne spĺňa aj dnešné predstavy o typickom šíriteľovi dezinformácií a konšpiračných teórií – „polovedec“, teda diletant, ktorý na základe povrchne získaných informácií z rôznych oblastí nadobudne dojem, že je expertom na akúkoľvek tému. Je pri šírení dezinformácií ochotnejší a úspešnejší ako človek nevzdelaný, ktorý si zväčša uvedomuje svoje limity a ktorý zároveň nie je taký zručný v argumentácii. „Polovedec“ má zvyčajne schopnosť zapamätať si množstvo dát, dokáže používať vedecký jazyk a presvedčiť laikov o tom, že je skutočným expertom.)

V každej dedine na okolí mal známych, ktorých každý rok rad-radom navštívil a u ktorých vtedy vždy oživoval svoje rojčivé pohľady.
Teraz prišla šanca počať veľkú prácu.
Ako človek gramotný sa včas z novín mohol dozvedieť, že sa blíži nebezpečná nákaza, na čo ešte vtedy liek nepoznali a ochrana neexistovala.
Zrazu sa po dedinách začali šíriť tajné správy, že na krajinu zvonka chce zaútočiť obrovský národ, aby pre potomkov Kvádov a Marahánov (4) po stáročiach dobil Panóniu späť.
Ľud na vlastné oči videl pochodujúce vojská, ktoré sa ponáhľali na hranice; každý furman, pocestný, tulák prinášal správy o dlhých vojenských strážnych líniách, ktoré boli po krajine rozostavané a od cestujúcich si vyžadovali pasy, čo ešte vtedy nebolo zvykom.

(Epidémie sú z hľadiska štátnej moci nielen medicínsky problém, predstavujú pre ňu výzvu aj z hľadiska udržiavania občianskej poslušnosti. Výnimočný stav zavedený štátom v období epidémie je podobný vojnovému stavu, kedy je výrazne obmedzovaná osobná sloboda, štát vo zvýšenej miere uplatňuje aj násilné prostriedky a reguluje šírenie informácií, hrozí vysoký počet obetí na životoch. V oboch prípadoch majú ľudia tendenciu spochybňovať takéto kroky, obávajú sa, že sa stali obeťou štátnej svojvôle, prípadne hľadajú alternatívneho vinníka. Konšpiračné teórie a dezinformácie sa v období epidémií šíria veľmi rýchlo, strach totiž skresľuje schopnosť racionálne, kriticky zhodnocovať reálnosť poplašných správ. Navyše tu spolupôsobili podozrenia, že „mocipáni“ zatajujú ľuďom fakty (vieme, že aj počas epidémie cholery bola snaha cenzurovať šírenie informácií, aby sa tak zamedzilo panike). Je pochopiteľné, že v existujúcej atmosfére nedôvery voči štátnym inštitúciám sa za nepopulárnymi nariadeniami hľadal skrytý motív.
Prispela k tomu pravdepodobne aj politická atmosféra. Roky 1830-31 boli v Európe obdobím vlny revolúcií, ktorá priniesla politické zmeny vo Francúzsku či Belgicku, ale aj už spomínané novembrové povstanie v Poľsku.)

Múdrejší, rozumnejší upokojovali šepkajúcich, že sa to nedeje kvôli zahraničnému nepriateľovi, ale aby sa zabránilo zavlečeniu nákazy, ktorá zúri vonku.
Dračie rohy vtedy začala vystrkovať ešte strašnejšia správa.
Začalo sa hovoriť, šepkať, šomrať, neskôr nahlas kričať, že nie nákaza sa chystá na ľud, ale páni chcú vyhubiť poddaných!
Chcú ich vyhubiť prekliatym, hrozným spôsobom, chcú ich otráviť. Na humná, do studní, do pitiva vo výčapníctvach chcú nasypať rýchlo zabíjajúci jed; tak chcú vykynožiť ľud.
Lekári, apatiekári, výčapníci sú podplatení; každý s ostrihanou hlavou oblečený v súkne sa stal nepriateľom; nemožno veriť nikomu!
Kto šíril túto strašnú fámu? Najprv len potajme, šeptom, z domu do domu, potom na otvorenej ulici, so zbraňou v ruke a nahlas? Nitky tejto spleti boli široko rozvetvené.

(Jókai v románe rozvíja konšpiráciu v konšpirácii. Šírenie dezinformácií o pripravovanom sprisahaní pánov proti sedliakom pripisuje veľkému nadnárodnému sprisahaniu panslávov, ktorí sa podľa neho usilovali o destabilizáciu krajiny vyvolaním sedliackeho povstania. Je pravdou, že na pozadí cholerového povstanie sa isté sprisahanecké aktivity skutočne diali, no boli iného charakteru, ako uvádzané podozrenia sedliakov. Snaha o využitie destabilizovaných pomerov a o následnú spoločenskú zmenu bola pripisovaná niektorým uhorským zemanom na čele s Petrom Tasnádym. (5) )

Veľa možno pripísať na vrub ľudskej slabosti, nevzdelanému, tupému stavu mysle, nevedomosti. Svoj podiel na tom má aj predchádzajúca prísnosť pánskeho stavu, ale malý, lebo hnev ľudu najkrutejšie dopadol práve na najlepších, ktorí pre svojich poddaných urobili toho najviac.

(Uhorsko v období prvej polovice 19. storočia predstavovalo agrárnu krajinu s veľkými sociálnymi rozdielmi a nerovnomerne rozdeleným vlastníctvom pôdy. Bol tu silný mocenský aj ekonomický spor medzi vysokou šľachtou a chudobnejšími zemanmi, medzi vlastníkmi pôdy a poddanými.

Dnes je situácia radikálne iná, no v konšpiračne ladených úvahách o globálnom rozdelení majetku a moci sa výrazne opakuje motív sociálnej nerovnosti, teda argument, že drvivú väčšinu statkov na svete vlastní pár vyvolených, ktorým sú pripisované aj tajné machinácie ohrozujúce ľudstvo (vrátane škodlivej vakcinácie proti ochoreniu COVID-19). Dnes tam patria buď miliardári typu B. Gates či G. Soros, alebo inštitúcie ako WHO, „farmafirmy“ a pod.

Jókai (podobne ako Záborský) poukazujú na paradox, že hnev ľudu sa obrátil proti tým, ktorí boli najmenej nebezpeční, alebo priam pomáhali svojim poddaným. Podobne i dnes sa napríklad filantropické aktivity B. Gatesa, ktorý financuje distribúciu testov a vývoja vakcíny, stávajú rozbuškou podozrení a hnevu šíriteľov konšpiračných teórií.)

Druhým učiteľom je kantor Kára, človek večne opitý. Svojskými pedagogickými metódami vychováva mládež k bitkám a výtržnostiam. V nasledujúcom úryvku sa podnapitý utiahne do psej búdy pri hájovni, aby sa vyspal z opice. V noci sa prebudí na zvuky. Pasáž opisuje prípravu sprisahania, ktorú komentuje Kára zo psej búdy. Postava text odľahčuje, vnáša do neho humor a aj keď je z hľadiska autorského prístupu satirizovaná, v nasledujúcej pasáži hľadá racionálne argumenty.

Mesiac zapadol, a na dvore hájovne bol veľký hluk.
Pod kôlňou bol lampáš, okolo neho stálo nesmierne mnoho ľudí, bledé mrzuté postavy mužov, ktorí sa zhlukovali okolo dlhého, chudého muža v kapute, a ten im čítal z listu.
Predčítavajúci bol krátkozraký, list mu celkom zakrýval tvár, ako hláskoval z papiera.
‚No do čerta,‛ pomyslel si pán Kára, keď sa pozrel cez škáru na psej bude von. ‚Čo tu hľadá môj kolega, krátkozraký školský majster? Aha, ako ťahá nos po papieri…‛
Čo to číta? Slová široko naťahoval, občas niečo zopakoval aj dvakrát, veľa toho hneď preložil do slovenčiny, potom znovu zdvihol papier k očiam, tak blízko, akoby sa naraz chcel zahryznúť do písmen.
„Milý pán švagor! (Čítal rechtor z listu.)
Chvatom oznamujem vašej milosti, že nepriateľské vojská sú už na hraniciach krajiny. Aký cieľ má nepriateľ, vaša milosť to vie: vojensky obsadiť túto krajinu, vykynožiť maďarských zemanov a ich pôdu rozdeliť medzi sedliakov. Čo môžeme spraviť? Naši sedliaci sa na nás hnevajú, lebo sme sa k nim správali zle, vaša milosť im obzvlášť nemôže dôverovať (...) Ale my ostatní to máme rovnako. Ani my sme si nikdy nepomysleli na výchovu nášho ľudu. Vyrástli, zostarli, okrem biedy nič v živote nezakúsili, a teraz, veru, nemajú žiaden dôvod, aby nás mali v láske. Ale čo by sa stalo, keby došlo k otvorenému stretu? Päťstotisíc šľachticov proti dvadsaťkrát toľko sedliakom! Hlava nikoho z nás nezostane tam, kam ju uložil Boh. Musíme sa brániť všetkými zbraňami zúfalstva. Teraz by už bolo neskoro chcieť privábiť k sebe chudobu, ako to chcú niektorí naši páni bratia, ktorí teraz hlava-nehlava rozdávajú poddaným víno, pšenicu, zakladajú nemocnice, a kňazom vopred prikazujú pobádať poddanstvo k triezvosti, k dôvere v Bohu, k úcte k svojim zemepánom. Už je neskoro. Iba to vzbudzuje podozrenie. My musíme na pomoc prizvať smrť. Preto sme sa na našej tajnej konferencii rozhodli takto: aby sme zastrašili obyvateľstvo, najprv dáme postaviť zátarasy, cestujúcich na hranici každej obce skontroluje vojenský strážnik; aby sa ľudia z jednej dediny do druhej nemohli premiestňovať a zhromažďovať sa; stále je však potrebné všetkými prostriedkami znižovať ich počty. Z toho dôvodu dôveryhodným poslom, ktorý nesie tento list, posielam škatuľu prášku; nech ho vaša milosť dá rozsypať po humnách a poliach, kde sa pasie stádo kráv, hlavne však do studní, odkiaľ sa čerpá pitná voda. Urodzená stolica sa postará, aby tam, kde sa tento spôsob nevydarí, stoličný lekár to podá sedliakom pomocou úradnej moci. My v tom istom čase spustíme veľký krik, že zo susednej krajiny k nám zavliekli choleru, a ľudia budú zomierať. Kým sa to rozchýri, vaša milosť nech dá oplotiť kus majerských pozemkov pre cintorín. Môžete im to podarovať, beztak ste to zobrali im. Dajte vybrať srdcia zvonov, aby vysoké počty úmrtí neboli nápadné. V kostole dajte sa modliť za odvrátenie tejto pohromy a zatiaľ dajte rozsypať tie prášky. Ten oddelený cintorín dajte vykopať preto, aby sa tá choroba nerozšírila aj na panské stavy. Tým sa dosiahnu dva ciele. Jednak to, že sedliactvo sa u nás preriedi; a celé považujúc za Božie dopustenie, bude sa báť všeobecného povstania; jednak to, že nepriateľ, keď sa dopočuje, že v našej krajine panuje cholera, bude sa báť so svojím táborom prísť sem, aby nedopadol ako kráľ Senakerib (6), ktorého vojská boli zabité presne takto, ako o tom svedčí Biblia.
Inak sa Vám porúčam, milovaný švagre, váš milujúci brat

Ambruš Ligety
hlavný slúžny.“

Na druhej strane listu bolo napísané: Veľkomožnému Valentínovi Hétfalusymu s bratským citom. – – –

(Rechtor Baza číta tento list svojim prívržencom ako dôkaz sprisahania pánov. V tom čase totiž stolice posielali do dedín otvorené listy, v ktorom dedinskú inteligenciu informovali o šírení nákazy a o tom, ako sa na ňu treba pripraviť. List, ktorý číta Baza, je samozrejme podvrh. Má odhaliť „skutočný“ zmysel vládnych nariadení: vojenských kordónov, zákazu zhromažďovania, dezinfekcie studní, vyčlenenia karanténneho pohrebiska, obmedzenia vyzváňania za mŕtvych a podobne. Konšpirácia tieto úkony prekóduje: zákaz stretávania má zabrániť formovaniu odboja a výmene informácií, dezinfekcia je cielené trávenie, cholera je riadené preriedenie obyvateľstva. V mnohom sú tieto javy totožné so súčasnou situáciou, či už pri odvolávaní sa na právo na zhromažďovanie alebo pri strachu z očkovania, či pri špekuláciách o umelo rozpútanej pandémii. Objavujú sa ešte aj masové hroby, ktoré aj dnes sú jedným z najsilnejších a najpôsobivejších argumentov. Ďalším spoločným znakom je viera v existenciu tajných kongresov elít, kde sa riadi svet a vytvárajú sa tajná plány. Falošný list zachytáva teda niektoré univerzálne schémy myslenia, ktoré sa aktivizujú pod vplyvom strachu.

Text falzifikátu v románe však obsahuje aj nelogickosť, na ktorú nik z počúvajúcich nezareaguje. Tvrdí, že masové hroby majú byť odčlenené, aby sa nákaza nešírila aj medzi pánmi, hoci dovtedy uvádza, že zomieranie bude následkom otravy. Logické protirečenia však nezvyknú vykoľajiť žiadneho konšpirátora. Práve naopak – keď niečo logicky nesedí, paradoxne to zvykne byť práve dôkazom toho, že je to pravda.
Uniknutá korešpondencia medzi sprisahancami je obľúbený žáner konšpiračných príbehov. Najznámejším takýmto dokumentom sú Protokoly sionských mudrcov (1903), ktoré mali dokazovať reálnosť židovského a slobodomurárskeho svetového sprisahania. Podobné „autentické“ odhalenia sprisahaní vo forme falzifikátov alebo falošných svedectiev sa uplatňovali pri odhaľovaní slobodomurárov ako vyznávačov satanizmu, pri odhaľovaní prisluhovačov „západných imperialistov“ v komunistických monsterprocesoch a pod. Aj dnes koluje na sociálnych sieťach viacero takýchto falošných „priznaní“, napríklad údajný autentický prepis rozhovoru, v ktorom sa G. Soros priznáva k svojej snahe nastoliť nový svetový poriadok.)

„Bezbožnosť! Bezbožnosť!“ zrevali traja-štyria, kým ostatní sa nevedeli pozbierať zo strachuplného údivu.
„Tíško, priatelia!“ utišoval ich rechtor. „Netreba sa unáhliť. Isté je, že sa nám usilujú o život, že nás chcú zahubiť.“
„To je isté! Prečo sú k nám odrazu takí láskaví? Prečo tak štedro rozdávajú potravu? Ani doteraz sme od pánov nežiadali almužnu! Čo sme mali, to nám vyberali ešte aj z úst, prečo sa teraz líškajú? Lebo sa boja!“
„Lebo nás chcú vykántriť. Aj včera mi v pálenici dali pohár pálenky. Videl som, že nie je ako ostatné, a aby som to vyskúšal, namočil som do nej chleba a hodil som to psovi a nezožral to.“
„A kňazi nám prečo kážu toľko o Božom dopustení, o more, veď nikdy nebola lepšia úroda ako teraz; ako môžu vedieť, že príde smrť? To okrem Boha nikto nemôže vedieť, iba ten, kto sa chystá zabíjať.“ (...)
„Však ste videli, pobratimovia, ako putovali pred dvoma týždňami cez biely deň potkany po uliciach, ako utekali zo sýpok zemepána a išli si nájsť inú dedinu a po ceste padali stuchnuté na hromadu.“
„Veď v tom to bude,“ zreval jeden z poslucháčov, „že obilie na sklade je otrávené.“
(‚Skap,̒ zreval v duchu kantor (Kára v búdke (7)), otrávené boli potkany a nie obilie.̒)
„A to pred dvomi týždňami sme dostali zapožičané z toho obilia, aby sme vydržali do žatvy“ (8).
„Však vrátime to spolu s dobrým úrokom,“ reval jeden, a zatriasol železnými vidlami v ruke.
(‚Henten je mojím žiakom, lebo sa chce biť,̒ pomyslel si kantor.)
„A ja som už aj jedol chlieb z toho obilia; bohuprisám! Zmodrelo to ako jedovatá huba, keď ju odtrhnú.“
(‚Áno, hlupák, lebo si dostal obilie pomiešané s kúkoľom a čermeľom, preto to zmodralo.̒)
„A skoro ma roztrhlo, keď som to zjedol.“
(‚Samozrejme, lebo tvoja manželka to neprepiekla a nažral si sa horúceho.̒)
„Sme otrávení, všetci sme zjedli smrť!“

„Pustite ma k slovu, pobratimovia,“ ozval sa blahosklonne rechtor. „Viete, že vždy som chcel vaše dobro; ale vidíte, že toto smrteľné nebezpečenstvo navštevuje aj iné kraje, za čo možno naozaj môže iba Boh; sú dediny, kde v každom dome zomreli dvaja-traja, inde rad-radom vymreli celé rodiny do posledného paholka; jeden človek mal dnes deväť synov a zajtra v dome deväť mŕtvych.“
„Aj tých povraždili páni!“
„Tak je! Načo by Boh potreboval toľko mŕtvych?!“

(Jókai tu zvolil veľmi názornú techniku na konfrontáciu interpretácie faktov konšpirátormi s ich racionálnym vysvetlením. Rechtor Kára, druhý učiteľ dediny, sedí v psej búdke a komentuje výroky konšpirátorov. Jeho myšlienky uvádza Jókai v zátvorke hneď za dezinformáciou. Táto pasáž je pozoruhodná preto, lebo ukazuje, ako vzniká dezinformácia: posunmi významov, spájaním nesúvisiacich prvkov, pod vplyvom náhody a osobných výpovedí. Nejde tu vždy o zámernú činnosť, skôr o konfirmačné skreslenie, hľadanie dôkazov, ktoré podporia to, v čo človek uveril. Dochádza pritom k selekcii udalostí (napr. iba jednému prišlo zle z obilia, ostatným nie, napriek tomu ich skúsenosť nezaznie), zamieňa sa príčina a dôsledok, hľadajú sa krkolomné vysvetlenia na jednoducho vysvetliteľné javy (zdochnuté potkany ako dôkaz otrávenia obilia namiesto toho, že sú otrávené preto, aby obilie nezožrali), skutočnosť sa prekóduje do podoby, ktorá pasuje do vopred prijatej schémy. Namiesto Occamovej britvy Hiccamov výrok a efekt pozorovateľovho očakávania. Rechtor Baza sa zdanlivo pokúša oponovať argumentom „choroba je Božia vôľa“, čím chce preveriť, do akej miery podľahli ľudia dezinformácii. Sedliaci okamžite a bez zaváhania prekódujú aj tento protiargument (podľa ktorého sa umiera aj inde, čo možno naozaj pripísať Bohu – a nie pánom): „Načo by Boh potreboval toľko mŕtvych?!“. Pri otázke, kto je zodpovedný za súčasný stav, odpoveďou je niekto uchopiteľný, niekto, komu je možné pomstiť sa.

Ukážka vystihuje konšpiračné teoretizovanie, ktoré nachádza dôkazy a súvislosti tam, kde v skutočnosti nie sú. V súčasnosti vidíme, ako ľudia hľadajú súvislosti medzi šírením ochorenia COVID-19 a stavaním 5G vysielačov, očkovaním proti chrípke, a pod. Už v prvej vlne sa objavovali konšpiračné teórie o tom, že vírus bol zámerne vypustený, o čom mali svedčiť údajné dôkazy vedcov. Tieto nepotvrdené informácie boli dementované uznávanými odborníkmi, no konšpirační teoretici snahy o vyvrátenie ich teórií považujú paradoxne za ďalší dôkaz sprisahania.

Podozrenia naberajú na sile vo verejných diskusiách, kde metódou snehovej gule prerastajú fámy a domnienky do pevných presvedčení, ľudia sa prostredníctvom zdieľaných správ na sociálnych sieťach navzájom utvrdzujú vo svojich predpokladoch, navzájom sa povzbudzujú, aby prešli od slov k činom, čoho výsledkom môžu byť masové nepokoje.)

Príchod cholery priniesol aj vypuknutie nepokojov. Mladá poľská grófka Mária Kamienska prichádza na Uhorsko prezlečená za muža, aby zachránila svojho milého, syna Valentína Hétfalusyho. Cestou narazí na rabujúcich sedliakov.

Pár stoviek chudobných z najnižších vrstiev ľudu sa hmýrilo dnu a von dverami čárdy, divoko jačali a bujaro pospevovali . Pred dom boli postavené dva veľké sudy, ich spodok bol vybitý, a kto sa k tomu dostal, klobúkom z nich naberal pálenku; niektorí ostávali stáť na nohách už iba s oporou, medzi dvomi sudmi bol k stoličke priviazaný starý bradatý žid, ktorého opitá družina striedavo vypočúvala, vytrhávajúc mu bradu po vlasoch, týraná obeť kričala, ale neodpovedala, len občas prosíkala, aby neublížili jej nevinnej dcére. Nejaká biela ženská postava ležala naprieč na prahu; každý okoloidúci, kto ju prekročil, kopol do nej. Ona to však už necítila.
Rozhorčená Mária pricválala ku skupine týrajúcej starého krčmára a mužne, odvážne sa spýtala:
„Čo tu robíte?“
Zdalo sa, že ľudia si jazdca všimli, až keď už bol medzi nimi.
Jeden šarvanec, s tupým, zrazeným nosom, nahým hrudníkom, pramene vlasov mu zakrývali tvár, odpovedal na otázku:
„Vyplácame traviča, keď chcete vedieť, mladý pánko!“
„Kto je tu travičom?“ čudovala sa Mária, ktorej myšlienky boli ďaleko, nemohla porozumieť tejto odpovedi.
„Kto?“ spýtal sa lagan trucovito. „Ako keby ste nevedeli? Či nie páni poverili židov, aby do pálenky zamiešali jed? Čo?“
Máriu to tak prekvapilo, že nedokázala ani odpovedať.
„Hľa, robí sa, že nič nevie. Ale my vieme. Hocako to snuli, spriadali. Dozvedeli sme sa to. Všetko je prezradené. Priznaj, žide, že v sude je jed!“
Zato však stále pili, čo bolo v sude, ako keby každý z nich sa chcel presvedčiť, aký je ten jed.

(Antisemitské násilnosti boli častým javom sprevádzajúcim epidémie prinajmenšom od čias stredoveku. V súvislosti s cholerou pramene uvádzajú napríklad týranie rodiny židovského obchodníka v obci Žipov. (9) Snaha nájsť obetného baránka z radov „cudzích“, na ktorom si komunita vybila frustráciu, sa uvádza ako najčastejší dôvod. To, že obeťami boli Židia, je vysvetliteľné jednak existenciou tradovaných predsudkov alebo aj tým, že nepožívali dostatočnú právnu ochranu štátu, pričom ako obchodníci a krčmári boli obľúbeným terčom rabovačiek. Navyše sa podľa niektorých historikov sa mohli javiť v časoch epidémií ako podozriví preto, že medzi nimi bývalo skutočne menej obetí vďaka úzkostlivému dodržiavaniu hygieny z rituálnych dôvodov.
Jókaiho obraz židov sa v kontexte židovských obrazov 19. storočia vyznačuje humanizačnou tendenciou, v jeho dielach máme málo príkladov klasického antisemitizmu. Aj v tomto prípade ukazuje autor bolesť krčmára, jeho lásku k dcére a ich nesmierne utrpenie, kým trýznitelia sú vykreslení v dôrazne negatívnej polohe, bez snahy relativizovať ich konanie. Jókai ich obraz satirizuje. Podľa textu sedliaci pijú aj napriek tomu, že veria, že pálenka je otrávená: „ako keby každý z nich sa chcel presvedčiť, aký je ten jed.“ Poukazuje tak na absurdnosť konania „povstalcov“, ktorí sa nedokážu držať ani vlastného presvedčenia. Ide tu teda o obraz rozkladu pod vplyvom dezinformácie.)

V ďalšej časti na dvor zemepána prichádza doktor Ostroha, ktorý prináša lieky pre dedinu. U zemepána Hétfalusyho ho čaká Pudlo, dedinský sprostáčik, posol, ktorý doručuje aj donáša rôzne informácie. Je mentálne zaostalý a otrocky verný svojmu zemepánovi, ktorého má veľmi rád. Je to groteskná postava, nositeľ odľahčenia, humoru i výsmechu.

Doktor Ostroha sa prihnal do dvora na svojom zlom koči ťahanom mršinami od sedliakov a ponáhľal sa k zemepánovi.
Pudlo sa predral ku koču, aby doktorove veci poznášal hore. Jeho osobnou ambíciou bolo pozbierať všetky bundy a škatule ešte pred príchodom slúžiacich hajdúchov, touto svojou ctižiadostivosťou dosiahol však iba toľko, že tri škatule mu spadli na zem; na jednej z nich sa razom otvorila zámka a na mramorovú dlážku chodby sa z nej vysypal nejaký biely prášok.
Lekár na neho nahnevane vyskočil:
„Hovoril som ti, aby si toho toľko nenabral! A už je to tu, vysypal si vismuthový prášok.“
„Zaraz to pozbieram, prosím ponížene,“ povedal Pudlo pokorne a kľakol si, aby si dlaňami pozametal prášok a vrátil do škatule.

Za čo ho lekár takmer zbil ešte raz.
„Ty by si dal medzi čistý prach to, čo sa pomiešalo s prachom! Mazaj preč odtiaľto!“
„Prosím ponížene, a nie je to aj takto dobré pre tie ovce?“ spýtal sa škodný pokorne sa usmievajúc.
„Pre ovce? Henten si myslí, že u seba nosím lieky na motolicu oviec.“
„Pretože je toho tak veľa.“
„Aj tak toho bude málo pre vaše hlavy. No teraz to vysypané treba odtiaľto odstrániť.“
Nahnevaný doktor zobral poškodenú škatuľu z rúk muža a sám si ju odniesol do izby.
Ohromený Pudlo ostal kľačať a díval sa hlúpymi očami na rozsypaný prášok. Potom naslinil špičku ukazováka a strčil ju do prachu, ochutnal to špičkou jazyka a povypľúval naokolo; nakoniec úchytkom poškriabal pár štipiek prachu, z vesty vytiahol vreckovku, do jedného jej rohu zaviazal podozrivý prípravok, a poobzerajúc sa, či ho niekto nesleduje, vykradol sa z pavlače, z dvora prešiel spoza záhrady, a rýchlo sa rozbehol smerom ku krčme, chvatom, akoby v najväčšom nebezpečenstve. Vtedy mal nohy vždy o krok ďalej ako hlavu.
Keď vkročil do krčmy, nevšímal si, aký pekný poriadok a pokoj tam panuje o takomto čase. Za vrchstolom sedel richtár Márton Csicseri a na stole bola položená jeho dlhá liesková palica.
„Prajem šťastný dobrý večer, milý pán richtár, pán kmotor. Aké dobré, že tu vidím aj milostivého pána. Hamza a Spleťko sú kde?“
Richtár sa na neho pozrel s hnevom:
„Sú na dobrom mieste. V klade.“
„Všakver? No, tam sú skutočne na dobrom mieste. Škoda, že tu teraz nemôžu byť. No, pán kmotor, už aj ja hovorím, že je s nami koniec,“ obrátil sa Pudlo tajnostkársky na richtára.
„A ako je s nami koniec?“ spýtal sa Márton Csicseri, a podoprel sa oboma lakťami o stôl.
„Oh, v každom prípade je s nami koniec, koniec, koniec!“ bedákal Pudlo a pobehoval hore-dole po krčme, hlavu pritom držal oboma dlaňami. „Je koniec celej dedine.“
„Odpovedz už, ako je s nami koniec, ty stará baba. Či nevieš, že aj táto palica má svoj koniec, a ten ľahko môže pristáť na tvojom chrbte.“
Pudlo sa tváril, že chce odpovedať iba richtárovi, ale dovtedy sa obzeral plný strachu okolo, kým okolo seba nezhromaždil piatich-šiestich sedliakov. Potom dobre nahlas zašepkal richtárovi.
„Už doniesli ten jed…“
„Si blázon!“ odvetil zarazene richtár.
„Nie som! Videl som, ochutnal som, aj som z neho doniesol. Práve dorazil doktor; poslala ho stolica s veľkou debnou plnou jedu, aby nám ho dal vypiť. Mal som v rukách tú bedňu, ja som ju vyzdvihol z hintova. Božia prozreteľnosť chcela, aby mi vypadla z ruky, a vysypal sa z nej nejaký biely prášok. Debna bola celkom plná toho prášku. Doktor sa veľmi zľakol a strašne mi za moju chybu vynadal; videl som, celý zožltol. Ja som sa ho len spýtal, či ten liek bude pre ovce. Ale on mi nato vytrhol tú bedňu z rúk a odpovedal, že podá to nám, aby sa naše hlavy z toho rozboleli.“
„Hovoríš pravdu?“ spýtal sa zľaknutý sedliak cez stôl.
„Ako žijem. Doktor hneď rozkázal domácim čeľadníkom, aby odpratali rozsypaný prášok, nech to nezje nejaké zviera, lebo hneď by z toho zbesnelo, ale ja som predsa len zobral z toho za štipku, mám to tu vo vreckovke.“

Pudlo si rozbalil svoju vreckovku a vysypal biely prach na stôl.
Sedliaci zdesene, ale znalecky prezerali neznámy, strach vyvolávajúci prášok, ktorý mal za úlohu vykonať hroznú prácu vyvražďovania ľudí.
Niekto už počul o tom, že jedy sa zvyknú vyskúšať najprv na bezduchých zvieratách. Pováľal v prachu kus chleba a ponúkol ho ovčiarskemu psovi ležiacemu pod stolom. Pes ho oňuchal, ale chleba sa nedotkol.
„Jed! Jed!“ šumeli okolostojaci zhrozene.
„Hovoril som, všakže?“ spýtal sa Pudlo s triumfálnym výrazom na tvári, ale jeho víťazná radosť odrazu zhorkla, lebo v momente, keď najmenej očakával takýto druh pocty, si všimol , že dlhá liesková palica pána richtára ho bez milosti začala mlátiť po chrbte a pleciach.
„Ty naničhodník, klamár, ty tlčhuba! Vlastného zemepána takto ohováraš? Ty pes celej dediny, ktorý na každého za jeho chrbtom šteká, ale tvárou v tvár im líže ruky; prichádzaš sem s takýmito rozprávkami, keď už aj bez toho je toľko nesváru medzi ľuďmi? Ty naničhodný zbojník! Všakže chceš, aby tvojho zemepána ubili k smrti, hej? Aby vyrabovali a podpálili jeho kaštieľ? Ty hanebný burič, ty šibeničník! No veď počkaj! Dám ťa do železa, pošlem stoličným úradom, a tam si posedíš, kým na teba príde rad. Ty podpaľač, ty!“
Pudlo sa naozaj zľakol a začal sa vyhovárať.
„Jaj, môj milý, sladký richtárko, kmotríček. Nehnevajte sa, Boh vám žehnaj. Nechcem ja nechať ubiť svojho zemepána, božechráň.“
„Tak koho?“
„Ja nie, nikoho, ani za ten svet. Oh, kdeže. Len preto som to povedal, aby sa chudoba vedela vopred ochrániť.“
„Pred kým?“
„Tak pred hrozbou.“
„Tak a kto ti povedal, že je tu hrozba? Pán doktor obchádza veľa miest, lieči mnoho ľudí, nosí u seba veľa liekov. Ty nešikovný somár, vypadnú ti lieky z ruky, ukradneš z nich a tvrdíš, že je to jed. Jedom je duša tvojho starého otca! Však je známe, že keď si liek dá zdravý človek, jeho žalúdok sa proti tomu vzbúri, ale chorých to vylieči. Však to vie každý. Lieky nie sú na jedenie.“
Jeden-dvaja triezvejší sedliaci vzadu súhlasne mrmlali. Pudlo pokorne stál pred richtárom a párkrát nevdojak zamával s klobúkom, akoby chcel ten prášok na stole potajomky rozptýliť.
„Tak teraz ty, burič ľudu, keby tu títo poctiví ľudia nemali viac rozumu ako máš ty, čo by sa potom stalo? Keby ti uverili toto strašné obvinenie, ktoré na nich vymyslelo pár naničhodníkov spolu s tebou, a vystrašení by napadli tvojho tichého mladého pána, ktorému vďačíš za toľko dobrého a dobili by ho pred tvojimi očami, keby toho šedivého chorého urodzeného pána vyvliekli z postele nahého a brali by ho upáliť, čo by si potom robil? Možno by si sám ostril nôž, aby mu podrezali hrdlo?“
Pudlovi sa triasli kolená, bedákal, že on na to nepomyslel, že by z toho, čo povedal, mohli vyplynúť také hrozné veci, že on si nerozmyslel, čo hovorí.
„No, veru, v žalári stolice si to rozmyslíš.“
Pudlo prosíkal, aby len tam ho neposielali, nech ho radšej dajú zatvoriť do kladky tam, k Hamzovi. Uznáva, že si to zaslúži, môžu mu prirátať aj dvadsať-tridsať palíc, on nedbá, ale nech ho už ďalej nevypočúvajú, lebo on nechce povedať nič zlé.

(Ide tu o typickú postavu podobných príbehov – sprostáčik, ktorý podlieha všeobecnej dezinformačnej panike a dopĺňa ju vlastnou interpretáciou skutočnosti. Náhodou vysypaný prášok a lekárovu uštipačnú poznámku si vykladá doslovne, odvoláva sa na vlastnú skúsenosť a prispieva k bujneniu dezinformácií. Svoje prvoplánové pozorovania, ktoré sú nepodložené a nesprávne, odovzdáva ostatným ako dôkaz. (Aj v súčasnosti môžeme vidieť veľa podobných prípadov na sociálnych sieťach). Pozoruhodným prvkom pasáže je moment komunitného šírenia dezinformácie. Jókai túto scénu umiestňuje do krčmy, ktorú možno v danej dobe považovať za sociálny priestor s najväčším dosahom, za najpopulárnejšiu „sociálnu sieť“. Postava Mártona Csicseriho, obecného richtára v diskusii sedliakov funguje ako komentátor snažiaci sa uviesť veci do racionálnych medzí (podobne ako diskutéri pod postmi dezinformátorov).)

Richtár tu hrá rolu predstaviteľa štátnej moci, ktorá sa usiluje brániť šíreniu dezinformácií vedúcich k násilnostiam a narušeniu verejnej bezpečnosti. Je to opäť istá paralela k súčasnej pandemickej situácii, kedy viac ako inokedy vnímaná potreba brániť škodlivým následkom falošných správ.

Vzbura vypukne, sedliaci napadnú kaštieľ, doktor aj zemepán padnú do rúk vzbúrencov. Záverečná scéna má charakter Božieho súdu:

Lekár ešte aj takto zviazaný vyzeral, že vie vplývať na masy. Tomáš Baza sa ponáhľal mu skočiť do reči:
„Tvrdíte, že zemania netrávia sedliakov?“
„Bláznivá otázka.“
„Na čo zomierajú teda ľudia po celej krajine?“
„Zomierajú na strašnú nákazu, ktorá je vo vzduchu, v zemi, v jedle, v pití od Boha nám daného, v dennej horúčave, v nočnom chládku, a zabije rovnako pána ako chudobného, bez rozlišovania, a aj vás príde navštíviť, ak nie dnes, tak zajtra, vyberie dežmu vo vašich domoch a nájde vás aj v lese, na poli, vo svadobnom dome, aj keby ste zabili každého zemana v tejto dedine; preto spravíte lepšie, keď mi rozviažete ruky a necháte ma rozdávať vám túto požehnanú protilátku, ktorá vám spolu s Božím požehnaním pomôže vyhnúť sa nešťastiu.“
Tomáš Baza si zarazene všimol, že istá skupina vzbúrencov začína lekára počúvať, preto sa urýchlene postavil do pózy rímskej sochy a silným hlasom zakričal:
„Doktor! Ja tvrdím, že klamete. Nech sa nikto nedotkne tohto bieleho prášku, lebo prebýva v ňom smrť! Keď teda tvrdíte, že tento prach nie je jed – tak si ho užite!“
Tento nápad vyvolal ozvenu.
„Tak je, tak je, nech prehltne, čo doniesol, ak to nie je jed.“
Lekárovi sa táto zlomyseľná ponuka nepáčila, ale nemohol to dať na sebe poznať.
„Smrť prichádza zhora,“ povedal majstrovi Bazovi pokojne. „Liek nie je na jedenie, aby ho vychlípal zdravý človek. Ostatne, aby som vás presvedčil o pravdivosti mojich tvrdení, rád si dám z vismuthového prášku.“
Tomáš Baza sám prikročil k nemu a papierovým lievikom nasypal prášok do úst zviazaného muža.
Okolostojaci sa tlačili okolo doktora a zvedavo číhali na to, ako zomrie.
„Dívajte sa, ako sa mu zelenie tvár,“ ozval sa majster, aby touto zlomyseľnou fantáziou rozdúchal predstavivosť ľudu. „Ako má oči na stopkách! Ako bledne!“
„Nie moje oči sú na stopkách, ale tvoje,“ povedal lekár pokojne. „Bledne a trasie sa tvoja tvár. Hovorím, že smrť prichádza zhora, a nie z mojich práškov.“
Tomáš Baza sa zatackal, chytil sa ramena Hanáka, ktorý stál pri ňom. Už od rána cítil nejaké omamné tŕpnutie v údoch; občas jeho vnútornosťami krútili kŕče, a vtedy sa v jeho duši objavil nevysloviteľný des; ale vždy to prešlo a nechcel sa sťažovať.
Teraz ho nanovo pochytil ten nepomenovateľný strach, pod vplyvom ktorého mŕtvolne bledne aj najodvážnejší muž, ako keď vidí blížiť sa nepriateľa, proti ktorému niet obrany.
Lekár si najskôr všimol na svojom trýzniteľovi desivý zjav facies hyppocratica a keď mu povedal ‚Hľa, tvoja tvár má farbu smrti’, sotil ho do vykopaného hrobu, tak nezachrániteľne, akoby ho bodol do srdca nožom. Vzbúrenci sa zhrozene dívali na majstra, ktorý sa pár minút tackal pred nimi s desivo premenenou tvárou, okolo meravých očí tmavé kruhy, tvár vpadnutá, pery zožltnuté, v pohľade strašný obraz studeného strachu; potom odrazu zreval a zrútil sa zo schodov a v tom momente sa jeho údy akoby scvrkli, skotúľal sa k nohám lekára, a reval od neznesiteľných múk:
„Bože milosrdný, neopúšťaj ma! Doktor, pomôž mi, lebo umieram!“

(Pri opise záverečnej scény stojí za povšimnutie hneď niekoľko momentov. Jednak je to postava lekára, ktorý riskuje aj vlastný život, aby liečil a chránil ľudí. Podobné postavy sa vyskytujú v dielach s tematikou epidémií pravidelne. Predstavujú hlas rozumu (v súčasnosti možno hlas vedy), ktorý sa nebojí ísť do konfrontácie s predstaviteľmi akejkoľvek moci. Druhý moment je, že aj medzi najzarytejšími konšpirátormi sa objavujú postavy, ktorý sú v istých situáciách prístupní rozumovým argumentom. Pozoruhodný je aj Jókaiho mimoriadne presný opis príznakov cholery u postavy Bazu. Tento opis nemá len zámer vyvolať zdesenie reťazením hrôzostrašných symptómov, ale medicky presne opisuje finálne štádium prepuknutia cholery. Celá scéna má rozmer Božieho súdu, keď Baza podlieha chorobe, ktorú zneužíval pre svoje ciele. Jókai tým tlmočí ľudskú skúsenosť (a literárny topos), podľa ktorej vytesňovanie, zneužitie reality pre vlastné ciele jednoducho má za následok rozklad, lebo ideologické schémy sa pod ťarchou vytesnených faktov skôr či neskôr zrútia.
Je to priam modelový obraz dezinformátora, ktorý doplatí na vlastné omyly a stane sa výstrahou pre ostatných. Stáva sa tak exemplárnym argumentom proti teóriám spochybňujúcim hroziace nebezpečenstvo. Dnešnými paralelami sú medializované prípady ľudí, ktorí sprvu podceňovali koronavírus, verejne spochybňovali protiepidemické opatrenia a doplatili na to vlastným životom, zdravím, alebo ohrozili životy svojich blízkych.
(10) Na Slovensku sa takýmto tragickým mementom v médiách stal prípad redemptoristu M. Čajku, stúpenca extrémistickej strany ĽSNS, ktorý sa vysmieval z nosenia rúšok a spochybňoval závažnosť ochorenia COVID-19, no sám sa ním nakazil a zomrel. (11) )

NA ZÁVER

Čítať Jókaiho román dnes prináša úľavu - že nie sme prví, ktorí sa bojíme, a nie sme prví, ktorí manipulujeme, sme manipulovaní a manipulovateľní. Úľavu, že sociálna interakcia vždy prinášala aj polarizáciu ľudí, i keď v minulosti bola menej masová a nefungovala na sociálnych sieťach, ale v inom sociálnom priestore – v krčmách. Čítať Jókaiho román zároveň prináša aj výstrahu, že táto interakcia môže mať aj v súčasnosti podobné následky a že stačí málo na to, aby sa rozpútali nezastaviteľné, krvavé a tragické udalosti.
K silným stránkam Jókaiho diela patrí brilantný, humorný, ale aj trpký podtón pri zobrazení vedľajších a okrajových postáv (zatiaľ čo tie hrdinské i diabolské sú ploché): sú ľudské, krehké, padajú a vstávajú, nerozumejú veciam, sú sebecké a občas hrdinské, nechcú nič iné, len prežiť, najesť sa a napiť, a sú smiešne, ako sme smiešni mnohokrát my sami.
Predložený komentár k ukážkam z Jókaiho románu nechce navodzovať dojem, že dejiny sa opakujú, uvedomujeme si jedinečnosť dobového kontextu udalostí cholerovej epidémie spojenej so sedliackou rebéliou. Avšak predložené ukážky naznačujú, že ľudia v podobných situáciách z pochopiteľných dôvodov opakujú niektoré vzorce správania. Text opisujúci udalosti spred 180 rokov evokuje súčasníkom mnoho paralelných príkladov z aktuálneho obdobia pandémie koronavírusu. Reálna skúsenosť s prežívaním neistoty, úzkosti, straty kontroly, strachu o seba i blízkych, prípadne s nie vždy vhodnou či efektívnou formou komunikácie medzi predstaviteľmi moci a verejnosťou, nás azda robí vnímavejšími voči historickým udalostiam, ktoré nám túto skúsenosť pripomínajú. A naopak, historické a literárne pramene nám môžu byť poučným podnetom na úvahy, aká je sila fám a ako ľahko vedia spontánne i cielene šírené dezinformácie prerásť od slov k (často násilným) činom.

Zuzana Panczová (Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV)
Marta Fülöpová (Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave)

POZNÁMKY:

(1) Román vychádzal na pokračovanie v časopise Életképek (Obrazy zo života), avšak jeho vydávanie sa prerušilo kvôli politickej situácii (prebiehajúcej revolúcii) a aj kvôli tomu, že vykresľoval Slovákov v zlom svetle. Redakcia sa takémuto zobrazeniu chcela vyhnúť, lebo počas revolúcie práve Slováci preukazovali veľké oduševnenie pre uhorskú vec, uvádza Kálmán Mikszáth (1847 – 1910) v životopise M. Jókaiho (Kálmán Mikszáth: Jókai Mór élete és kora. In: MIKSZÁTH, Kálmán: Mikszáth Kálmán összes művei. CD-ROM, Budapest : Arcanum, 1998, kapitola Szomorú napok, ods. 31. Dostupné TU.

(2) Napríklad staré veštkyne predpovedajúce smrť, detský vrah, starý kat, ktorého trápi svedomie, utečenci, nočné búrky, sprisahania, mrzáci, zavýjanie psov, nevinné dieťa v ohrození smrti a ďalšie.

(3) Aj v origináli po slovensky v tvare „maldipan“. Podľa maďarského literárneho historika Istvána Frieda Jókai sa pri tejto postave inšpiroval Ľudovítom Štúrom, avšak jeho názory viac odrážajú myšienky J. Kollára a P. J. Šafárika. FRIED, István: Jókai Mór szlovák tárgyú regényeinek forrásaihoz. (Szomorú napok, Akik kétszer halnak meg). In: Irodalomtörténeti Közlemények, roč. 78, 1974, č. 1, s. 86. Citát Jókaiho priraďuje k Štúrovi aj historik J. Demmel. DEMMEL, József: A szlovák nemzet születése. Ľudovít Štúr és a szlovák társadalom a 19.századi Magyarországon. Pozsony : Kalligram, 2011, s. 76. Podľa A. Mervu postava Bazu vznikla spojením negatívnych charakteristík Ľ. Štúra (vodcovská osobnosť), J. Kollára (orientácia na Rusko) a J. M. Hurbana (bojovnosť). MERVA, Attila: Jókai és a Felvidék. Jókai felvidéki témájú regényeinek hátteréhez. Tempevölgy, roč. 6, 2014, č. 2, s. 72 – 81, s. 73. Dostupné TU.

(4) Maraháni = obyvatelia Veľkej Moravy

(5) Pre podrobnosti viď údaje v diele Daniela Rapanta Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý – Dejiny. Bratislava: SAV, 1953, s. 27.

(6) Senakerib = alebo Senacherib, Sinacherib či Sancherib: novoasýrsky kráľ, ktorého vojská podľa Druhej knihy kroník Biblie zahynuli Božím zásahom (pravdepodobne na mor), keď okolo roku 700 pred Kristom obliehali Jeruzalem. (porov. 2Krn 32, 1-21)

(7) Doplnila MF.

(8) Jókaiho informácie sú presné, v predchádzajúcom roku – v roku 1830 bola slabá úroda a zemania pred žatvou sedliakom rozdávali obilie.

(9) Podrobnejšie o tom píše Daniel Rapant v knihe Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý – Dejiny. Bratislava: SAV, 1953, s. 70.

(10) https://www.babskeveci.sk/na-koronavirus-neveril-usporiadal-rodinnu-oslavu-mojou-vinou-zomreli-dvaja-clenovia-rodiny/

(11) https://slovensko.hnonline.sk/2242481-zomrel-knaz-miroslav-cajka-ktory-zdielal-prispevky-proti-noseniu-rusok

Foto č. 1: Ladislav Luppa, CC0, via Wikimedia Commons
Foto č. 2: moly.hu
 

Nie