Otcovská rada alebo rôzne podoby ageizmu I.

Prvé zadanie, ktoré moje deti pred pár týždňami dostali v rámci domácej školy, bola práca s rozprávkou z čítanky pre tretí ročník s názvom Otcovská rada. Pre tých z nás, ktorí rozprávky (žiaľ) už tak často nečítame, ju pripomeniem, lebo ma prekvapilo, koľko paralel pre súčasnú dobu je v nej možné nájsť.
Panovník jednej krajiny rozkázal, aby starcov a aj iných ľudí považovaných za príťaž pre spoločnosť zaviedli do hory a nechali napospas zverom. Jeden syn mal však svojho otca tak rád, že riskoval aj vlastný život, rozkaz kniežaťa neposlúchol a skryl svojho starého otca do pivnice. V krajine nastal hladomor pre vojnu a sucho a tak sa syn išiel poradiť s otcom, ako to robieval po minulé roky, čo treba robiť. Otec mu poradil, nech vymláti došky zo strechy ich domu a vymlátené zrno nech zaseje. Syn tak urobil a na rozdiel od ostatných polí to ich na ďalší rok nezarástlo burinou. Knieža si, samozrejme, všimol osamotené pole plné zrelej raže a zisťoval, ako je to možné. Roľník nakoniec prezradil tajomstvo otcovej rady. Kráľ si uvedomil hlúposť (nie som si až tak istá, či aj surovosť a bezcitnosť) svojho rozhodnutia a zrušil ho.

Rozprávka mi pripomenula starší text nemeckého sociológa Heinza Blaumeisera o starnutí druhého druhu, starnutí, ktoré je bezprecedentné a v dobe, ktorá je taká rýchla ako naša, si najstaršie generácie hľadajú miesto i spôsob, ako zostarnúť. I v mojich výskumoch sa moji partnerky a partneri pri rozhovoroch sťažovali na to, že sa nemôžu sa spoliehať na vzory životov starých ľudí, ktorých poznali v minulosti, lebo ich vlastná situácia je celkom odlišná. Ak naše deti, digitálni domorodci, považujú generáciu štyridsiatnikov za ľudí z doby dinosaurej, akú radu si máme pýtať od najstaršej generácie?
Sme svedkami veľmi zvláštnej situácie, kedy sa na nás zo všetkým médií valia informácie o tom, ako chrániť seniorov, že všetky opatrenia sú navrhované najmä s ohľadom na našich starkých, aj školské zariadenia (ktoré sa týkajú úplne iných generácií) sa zatvárajú pre ten istý dôvod. Všetky tieto správy sa však rovnako valia aj na seniorov samotných. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, dochádza k akejsi infantilizácii staroby, teda o nás bez nás, či lepšie povedané o nich bez nich alebo okolo nich.
Podľa našich výskumov však strata dôstojnosti spojená so stratou pocitu, že sú pre svoje okolie či spoločnosť potrební, je jedným z najväčších obáv starých ľudí aj za normálnych okolností.  Veľa mladšími generáciami spomínaných aktivít, ak sú necitlivo či nesprávne komunikované, môže mať preto aj presne opačný účinok: zo starých ľudí robí nemohúce bytosti, len odkázané na jednostrannú pomoc druhých.
Možno by sme mohli obrátiť pozornosť naopak skôr na to, že mnohí seniori svojim dospelým deťom či iným ľuďom pomáhajú, rovnako, ako to robili doteraz. Pomoc starších generácií mladším (a to nielen v rámci rodiny a príbuzenstva) však býva vo verejnom diskurze často opomínaná. Pritom v určitom veku (tzv. mladších starých – šesťdesiatnikov či sedemdesiatnikov) táto podpora často prevyšuje pomoc smerovanú od dospelých detí k starým rodičom. Ak už teda v súčasnej situácii nemôžu strážiť vnúčatá, čo je preferovanou voľbou starostlivosti o deti v neprítomnosti rodičov v našom prostredí, tak im napríklad varia či pečú (trebárs aj z toho, čo im ich dospelé deti predtým nakúpili), šiju rúška, čítajú vnúčatám cez telefón či online rozprávky, diktujú diktáty, zabávajú ich...

Ak by sa nám podarilo obrátiť pozornosť aj na tieto činnosti, môžu sa cítiť potrební a nie na príťaž a vlastne aj reálne potrební budú.

Možno nám práve táto doba prinesie nové formy komunikácie so seniormi, ktoré budú mať šancu pretrvať aj do obdobia po. Aj v tomto vzťahu medzi generáciami sú najväčším problémom  predstavy o nepoznanom, mnohí mladí ľudia majú veľa predsudkov a starších ľuďoch a opačne. Možno bude zvýšená komunikácia smerovať k tomu, že sa generácie viac spoznajú a  vzdajú sa niektorých rozšírených predstáv. Mohli by tak uvoľniť miesto tým myšlienkam, ktoré prinášajú osoh obom stranám.
Ľubica Voľanská

 

Literatúra

Blaumeiser, Heinz: Blaumeiser, H. 1993 Wenn Geschichte alt macht. Historische Dynamik und „Altern zweiter Art“. In: Historische Anthropologie, 1, Wien, 25 – 41.

Fotografie:
Fotografia č. 1 - Huy Phan - unsplash.com
Fotografia č. 2 -  Dušan Martinčok
Fotografia č. 3 - Tiago Muraro - unsplash.com
 

Galéria: 
Nie