Vedecké vizionárstvo v post-normálnej dobe

Už sme si navykli na prítomnosť predpony „post-„ v našich životoch. Od polky minulého storočia žijeme v post-moderne, ktorá rozkolísala všetky pevné istoty a autority a nahradila ich programom zámernej neurčitosti, nestability a „tekutosti“. Po roku 1989 sme sa naučili žiť v post-socializme, alebo post-komunizme. Aktuálne sa hovorí o post-transformačnom období, akoby transformácia už bola ukončená, hoci (možno oprávnene) viacerým sa zdá, že vypršal skôr čas na transformáciu, ako bola ukončená transformácia samotná.
Vo vede už dlhšie hovoríme o post-faktuálnom období. Iný veľmi inšpiratívny koncept hovorí o post-normálnej vede a post-normálnom období. Čo je to post-normálna doba?

Na „post-normalite“ sa hlavnou mierou podieľajú technológie a nové formy mobility, komunikácie a zdieľania informácií, ktoré zásadným spôsobom menia nielen formu chovania ľudí v spoločnosti, ale zasahujú aj do architektúry mozgu. Tisícročia platný verbálny kód komunikácie s prevažujúcim slovným registrom je vytláčaný a nahrádzaný virtuálnym s prevahou obrazového registra. Komunikačné texty sa skracujú a sú významne pretkané fotkami, ikonami, emotikonmi, grafickými animovanými obrázkami (stickers, gifs, atď.) či priamo odkazmi na dokumenty obrazového charakteru a videá. Informácie, ktorých kedysi bolo málo a šírili sa len určitými kanálmi a vo vybraných skupinách, je dnes naopak neskutočne veľa, pričom nám, ako ich koncovým užívateľov najviac času zaberá ich triedenie. Človek však nemôže čítať, pozerať a počúvať všetko. Rozhodovanie o tom, čomu venujeme svoj čas, je preto kľúčové. Tejto, pre post-normálnu dobu kľúčovej zručnosti, nás však nikto neučí. Mnoho ľudí tak trávi čas najmä browsovaním, ktoré mimochodom, je už len zdanlivo slobodné. Algoritmy v kľúčových vyhľadávacích aplikáciách nás „majú prečítaných“, a na prvé miesta našej pozornosti posúvajú články a videá z tém, ktoré si myslia, že nás zaujímajú. Naše osobné preferencie a vkus sa dokonca stali predmetom obchodu a adresne ušitého marketingu. Tým sa nebadane, avšak veľmi radikálne mení, zužuje a špecificky tvaruje náš vlastný hľadáčik, takže v širšej dimenzii začíname byť informačne „slepí“.
V normálnom svete bolo normálne čítať knihy, posielať listy, vyvolávať filmy a fotografie, vytvárať rodinné albumy, chodiť na osobné návštevy, cestovať, vyhľadávať telefónne búdky, posielať telegramy, počúvať platne, kazety a CD-čka. Všetky tieto aktivity vyžadovali kontakt s reálnymi vecami a reálnymi ľuďmi, čas i financie na ich obstaranie boli pomerne nákladné. Bola to tiež doba, keď peniaze boli kryté zlatom a svetové trhy obchodovali primárne s reálnymi komoditami.
V post-normálnom svete máme e-booky a audio-knihy, komunikujeme najmä formou e-mailov alebo sociálnych sietí, fotíme miliardy fotografií, zdieľame ich verejne (aj s celkom neznámymi ľuďmi), nehanbíme sa zdieľať naše emócie, vzťahy, telá, myšlienky, takmer v priamom prenose, smartfóny nám prirástli k rukám a tvoria súčasť našej identity, naučili sme sa cestovať virtuálne, cez google maps sa vieme pozrieť aj na odľahlú dedinku v pralese, takmer v reálnom čase. Informácie a zážitky sú dostupné okamžite a väčšina z nich je zadarmo alebo za bagateľ. Informácie dnes rozhodujú aj o hodnote peňazí, finančné trhy reagujú na profesionálne naformulované fámy a „nálady“ a väčšina komodít má virtuálny charakter.
 

Výskumy ukazujú, že najmä mladá generácia sa ťažko vysporiadava s veľkým prílevom netriedených informácií (syndróm TV-detí, úpadok nielen čitateľskej, ale celkovej gramotnosti a praktických zručností). Hoci exponenciálne narastá počet, hustota a intenzita komunikácie na sociálnych sieťach, podľa posledných výskumov sa ukazuje, že takmer polovica mladých ľudí trpí pocitom osamelosti a má sklony k duševným poruchám a chorobám.

Rýchlosť šírenia informácií a ich celková robustnosť spôsobujú, že informácia často zostarne skôr, ako sa ju podarí implementovať do praxe. Týmto spôsobom nám tiež extrémne rýchlo starnú učebnice a samozrejme aj zručnosti a vedomosti pedagógov, nehovoriac už o rodičoch a starých rodičoch.
Generačný prenos vedomostí a zručností zažíva veľkú ruptúru. Starí rodičia v očiach vnukov a vnučiek reprezentujú akýsi celkom zastaraný a už takmer vymretý svet, z ktorého deti (na ich vkus až príliš často) napomínajú, aby viac čítali a menej sedeli za počítačom. Podľa staršej generácie, dnešné deti majú menej poznatkov, nevedia komunikovať s reálnymi ľuďmi, sú presýtení prifarbenými zážitkami z virtuálneho prostredia, preto čas trávený v reálnom svete považujú za nudný, a „nevedia čo so sebou“. Mladšia generácia zase pozerá na tú staršiu s neskrývanou dávkou ľútosti, pričom sa starkých snaží naučiť aspoň základné zručnosti potrebné na prežitie v modernom svete: elementárne zručnosti počítačovej a technologickej gramotnosti, tak, aby vedeli aspoň zdieľať fotky a komunikovať vo virtuálnych rodinných skupinách, a aby si vedeli sami vyhľadať dôležitú informáciu na internete.
Post-normalita vplýva aj na vedu, hoci nie každý vedec si to uvedomuje alebo dokáže vnímať. Ale to je úplne normálne. Vedci a veda v normálnom svete (modernom svete) žili v bubline takzvanej tvrdej fakticity, ktorá sa prácne konštruovala na princípe overených experimentov, formulovaných a potvrdených či vyvrátených hypotéz a výskumných otázok. Post-moderná veda sa istým spôsobom uvoľnila z kŕča tvrdej fakticity. Naplno a s chuťou sa ponorila do výskumov, ktorých výsledky sú neurčité, rozporuplné, platné v závislosti od určitej situácie, a tiež závislé od uhla a kapacity (mentálnej i kognitívnej) pozorovateľa.
Kým v post-modernom svete záleží, kto sa pýta a kto a kedy sa pozerá, v post-normálnom svete záleží aj na tom, kto, kedy a ako odpovedá. V tomto smere veľkú flexibilitu ukázali napríklad sociálne a humanitné vedy, ktoré sa neboja skúmať správanie živých ľudí a skupín v komplexných spoločnostiach, bez ambície získania jednoznačných poznatkov. Sila výpovede je práve v jej hĺbke, kvalite a subjektivite. Vedecká informácia sa dá formulovať a zdieľať aj vo forme emócie a zážitku. Jedinečnosť a neopakovateľnosť sú neoddeliteľnými príznakmi aktuálnej, neustále sa meniacej reality. Prečo by taká nemala byť aj veda?
V post-normálnej dobe je hlad po rýchlych, prehľadných a stručných informáciách. Každá informácia/poznatok má marketingovú hodnotu, a to nehovoríme o patentoch priamo uplatniteľných v hospodárstve a o výrobe. Strom, rieka, myšlienka, ľudský život, emócia majú nielen ekonomicky, ale aj inak vyčísliteľnú hodnotu... Dnes narábame s termínmi ako „duševné vlastníctvo“, dopad („impakt“), vplyv („influence“) a podobne... Nestačí vyvinúť vakcínu proti koronavírusu, oveľa dôležitejšie je zvládnuť formu komunikačnej stratégie, ktorá sa nepodarí dobre nastaviť, ak nepoznáme správanie ľudí v konkrétnej skupine, komunite a spoločnosti v pandemických situáciách.
V postmodernej dobe sa dôraz kladie aj na správne načasovanie informácie, správny výber cieľovej skupiny, slovníka a formy prezentácie. Vedec, ktorého ambícia končí snahou svoj poznatok šíriť v exkluzívnej komunite expertov vo forme špičkových článkov či monografií, sa tak raz nevyhnutne ocitne v situácii, kedy bude musieť širšej spoločnosti vysvetľovať, na čo je jeho výskum dobrý a akým spôsobom sú jeho poznatky užitočné pre spoločnosť, ktorá získavanie jeho poznatkov financuje. Post-normálna doba preto kladie na vedcov požiadavku pružne reagovať na aktuálne výzvy a potreby spoločnosti, núti ich vystupovať zo svojej komfortnej zóny a žiada, aby dávali svojím poznatkom nový tvar, zvládli komunikačné a prezentačné zručnosti a stratégie. To kladie na nás vedcov nové nároky: mať širší rozhľad, nielen vhľad do svojej úzko definovanej disciplíny, formulovať svoje myšlienky hladko, jasne a s rozletom, nebáť sa veľkého štetca, rôznych farbičiek a efektov, profesionálne a vizionársky sumarizovať aj nehotové a čiastkové výskumy, z veľkej výšky zjednodušovať komplikované vzory, a otvorene vyjadrovať aj svoje ľudské, občianske a morálne postoje.
Dovolím si tvrdiť, že naplno rozbehnutú post-normalitu, svetová pandémia extrémne prehĺbila, zrýchlila a zviditeľnila. Myslím, že sme na rade, my vedci, učiť sa, ako naše poznatky vytriediť a rýchlo, efektívne a v ľudskej reči a optimálne aj vo vizuálne príjemnej podobe dostávať tam, kam patria: k politikom, do ekonomiky, do výroby, do hospodárskej praxe, k občanom tejto spoločnosti, k učiteľom a do školských učebníc. Podľa už vyprofilovaných vizionárov, tu dokonca vzniká priestor na vznik nových profesií a firiem stojacich na pomedzí, ktoré môžu profesionálne poskytovať služby ako akademickej tak decíznej sfére na klientskej báze.
Post-normálna doba bude patriť, alebo by patriť mala, rozhľadeným vedeckým vizionárom a influencerom. Nie každý vedec dokáže vidieť spoločenský potenciál a uplatnenie svojho poznatku. Nie každý vedec dokáže tento poznatok vhodne odkomunikovať a zabaliť do marketingovo príťažlivého obalu. Post-normálna doba preto potrebuje kompetentných vizionárov a influencerov, ktorí korenia v základnej vede a profesionálnym spôsobom pracujú s overenými informáciami. Ľudí, ktorí pomáhajú na jednej strane efektívne komunikovať vede s praxou, a na strane druhej pomáhajú formulovať akútne potreby spoločnosti a prepájať ich s témami výskumu a vývoja.
V aktuálnom období na Slovensku sa ocitáme v typicky post-normálnej situácii. Extrémne veľa peňazí je potrebné minúť v extrémne krátkom čase a rovnako extrémne rýchlo je potrebné vypracovať múdre stratégie, a to bez luxusu jestvujúcich komplexných či dopadových štúdií. Najmä v období nastavovania stratégií na tzv. obnovu, by sme, viac ako inokedy mali využiť jedinečnú šancu. Využiť ich rozumne a podstatnú časť neprejesť, ale s rozvahou a s víziou ju investovať tam, kde má najvyšší potenciál generovať pridanú hodnotu, t.j. investovať ju do zlepšenia mimoriadne podvyživeného prostredia výskumu, vývoja, inovácií a celkového rozvoja vedy a vzdelávania na Slovensku. Nezabúdajme, že post-normalita je výnimočne nestabilný systém. Možno ho však vnímať aj ako tekuté, kreatívne prebublávanie, ktoré dokáže destilovať kvalitu až esenciu toho čo je múdre, krásne a dobré. Veľmi si želám, aby k tvorbe koncepcií a stratégií boli prizvaní ľudia s vedeckou víziou a skúsenosťou, veľmi si želám, aby sme na Slovensku vytvorili niečo, čo bude post-normálne výborné.

P.S. Ako vznikol tento článok? Úplne post-normálne. Prečítala som si kapitolu o post-normálnej vede od autorov S. Funtowicza a J Ravetza z publikácie Science for Policy Handbook, pripravenú a zostavenú V. Šuchom a M. Sienkiewicz a mala vzácnu možnosť sa rozprávať s jedným z editorov, s  pánom Vladimírom Šuchom, ktorý patrí k významným  vizionárom vedy na Slovensku. Hoci ja osobne vôbec nepatrím k odborníkom na tvorbu vedných koncepcií a stratégií, bezbreho drzo som si trúfla pretaviť prečítané a vypočuté na vlastnú vedeckú a spoločenskú skúsenosť a opatrne tak vystúpiť zo svojej komfortnej, úzko špecializovanej vedeckej zóny.

Tatiana Zachar Podolinská, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV

Foto č. 1: Campaign Creators - unsplash.com
Foto č. 2: Markus Winkler - unsplash.com
Foto č. 3: Nikita Kachanovsky - unslash.com

Galéria: 
Nie