Chvála vecí, ktoré “nemajú hodnotu”

Podľa princípu Publish or perish sa logicky zameriavame na „veľké“, bodovacím systémom a následne pracoviskom vysoko oceňované monografie, štúdie vo WOS, Scopus či iných prestížnych časopisoch. Zároveň ignorujeme „malé veci“, ktoré – aspoň z hľadiska oficiálneho akademického hodnotenia – sú „bezcenné“.

Pritom práve žánre ako recenzia, esej, rozhovor, ale aj niektoré ďalšie, umožňujú to, čo nedovoľujú vedecké práce: uvoľniť fantáziu, poslať do diskusie možno ešte nehotové myšlienky, úvahy a vedecké sny. Medzi vecami, ktoré si zo svojej tvorby vážim aj s odstupom rokov, nechýbajú ani takéto „bezcenné“ práce: esej Život s maskou, niektoré recenzie (napr. kníh Nehaňte vlka či memoárov Eliho Wiesela), alebo Dvojrozhovor s Monikou Vrzgulovou). Preto apelujem na tých, čo píšu, aj na ľudí, ktorí našu produkciu hodnotia, aby sa nestali katmi „malých vecí“. Mnohé z nich možno neprinášajú body, ale zaslúžia si uzrieť svetlo vedeckého sveta, pretože sú chválou slobodného myslenia, tvorivej fantázie, radosti z písania…
Veď taká recenzia nemá byť len o tom, „čo básnik povedal“, pretože okrem informácie v nej nesmie chýbať ani inšpirácia. Vo svojich prednáškach som poslucháčom v doporučenej literatúre uvádzal aj diela z kategórie „najlepších zlých kníh“. Ich autori sa principiálne mýlili, ich omyly však boli originálne, nútili uvažovať, doplňovať, opravovať. Práve vďaka tomu iniciovali v čitateľoch (aspoň niektorých) chuť dokázať a vyvrátiť ich chyby. Nútili rozmýšľať o probléme a hľadať iné riešenia, lepšie cesty. Takéto práce sú pre mňa cennejšie než mnohé síce formálne bezchybné, ale nudné a z hľadiska inšpirácie „nulové“ diela. Také, ktoré človek odkladá s pocitom „po přečtení spalte“… 
Preto, vážení kolegovia, nezabúdajme, že aj malé texty môžu prinášať veľké hodnoty. Odmietaním tejto skutočnosti škodíme sami sebe!!!