Nedožitá storočnica etnografa Adama Prandu

Po absolvovaní škôl (6 tried, resp. ročníkov) v Brodne (dnes súčasť mesta Žilina), Kysuckom Novom Meste a osemročnom štúdiu na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, v danom čase vedenom historikom Františkom Hrušovským, sa rozhodol pre štúdium filozofie a slovenského jazyka na dnešnej Univerzite Komenského v Bratislave. Zatiaľ čo ako gymnaziálny študent sa venoval predovšetkým beletristickej tvorbe (občas využívajúc pseudonym Albín Záriečan), vysoká škola z neho veľmi zreteľne formovala schopného akademika. Pre svoj ďalší odborno-vedecký rast si zvolil – a dnes sme za to obzvlášť vďační – národopis.

Po štúdiách nastúpil pracovať do Vedeckých ústavov mesta Bratislavy (1948 – 1952), následne do ÚĽUV-u (1953 – 1961) a od roku 1961 až do svojej predčasnej smrti v roku 1984 pracoval na Národopisnom ústave SAV (terajšom Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, v.v.i.). Ako bádateľ i vedúci vedecko-výskumný pracovník ústavu sa profesionálne zameriaval na výskum remesiel a doplnkových zamestnaní obyvateľstva, ľudového umenia a v neposlednom rade spolu-formoval a riešil problematiku kultúrnej regionalizácie Slovenska. Participoval aj na výučbe (na vtedajšej Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK v Bratislave) a aktívne spolupracoval s regionálnymi ustanovizňami (Gemerská vlastivedná spoločnosť, Kysucké múzeum, Považské múzeum a pod.). Disponoval širokou sieťou informátorov a pamätníkov naprieč takmer celým územím Slovenska.

Ako vtedajší predseda Slovenskej národopisnej spoločnosti iniciatívne stál pri vzniku periodika Národopisné informácie (dnešné Etnologické rozpravy). Tvoril heslá do encyklopedických diel a lexikónov, zároveň sa podieľal na výskumných úlohách pre spracovanie Etnografického atlasu Slovenska. Bol fundovaným a spoľahlivým autorom, lektorom, ale tiež rešpektovaným oponentom a vyhľadávaným recenzentom. Veľmi aktívne spolupracoval s martinskými inštitúciami a práve v Martine nachádzal mimoriadne tvorivé prostredie pre svoje aktivity: aktívne rozvíjal spoluprácu s etnograficky zameraným Slovenským národným múzeom v Martine (vo významnej ére riaditeľov Štefana Mruškoviča a Igora Krišteka), Vydavateľstvom Osveta a s dnešnou Slovenskou národnou knižnicou.

Adam Pranda zomrel 28. augusta 1984 na následky ťažkej choroby vo veku 60 rokov, teda ešte v akademicky plodných rokoch špičkového odborníka. Okrem manželky Eleny, taktiež pracovníčky nášho ústavu, tu zanechal aj tri deti – dcéru Zuzanu a synov Jána a Pavla a nepreberný objem kvalitnej výskumnej práce. V rovnakom roku sa začala v rámci festivalu Etnofilm Čadca, ktorý počas svojho života organizačne podporoval, na jeho počesť udeľovať Cena Adama Prandu. Túto cenu v súčasnosti udeľuje Národopisná spoločnosť Slovenska na svojich valných zhromaždeniach.

PhDr. Adamovi Prandovi, CSc. sme vďační za mnohé – predovšetkým však za jeho profesionalitu, výsledky odborného výskumu a rozvíjanie vzťahov s ďalšími etnologickými pracoviskami v iných európskych krajinách (dnešné Bulharsko, ČR, Maďarsko, Poľsko, Rusko, Ukrajina, atď.). Ako člen prvej generácie slovenských akademických etnológov dokázal spoľahlivo etablovať náš ústav a jeho kvalitatívnu úroveň vo vnímaní desiatok domácich i zahraničných kolegov.

Pri tejto príležitosti ďakujeme pracovníkom Archívu Slovenskej akadémie vied – obzvlášť riaditeľke Mgr. Jane Gubášovej Baherníkovej, PhD. – za sprístupnenie a odborné rady pri štúdiu osobného fondu Adama Prandu!

Martin Lukáč Kinčeš