Opustila nás dlhoročná kolegyňa PhDr. Viera Gašparíková, DrSc.

Významná slovenská folkloristka, PhDr. Viera Gašparíková, DrSc., spojila celý svoj odborný život s tradičnou ľudovou slovesnosťou. Na seminári pri príležitosti jej 90. narodenín ani veľmi neprekvapila prítomných, keď predniesla odborný referát. Aká bola jej púť za poznávaním ľudovej prózy – jej tém, žánrov, nositeľov a života?

Život a cesta k národopisu

Viera Gašparíková sa narodila  15. 4. 1928 v Martine v učiteľskej rodine s tromi deťmi. Po maturite na gymnáziu sa zapísala na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského  (v tom čase Slovenská univerzita) v Bratislave, kde študovala slovenský jazyk a literatúru, francúzsky jazyk a literatúru a národopis, ktorý sa vtedy  prednášal v rámci Katedry histórie a archeológie.  Jej záujem o literatúru a národopis sa začal formovať už počas gymnaziálneho  štúdia v Martine najmä  pôsobením v Samovzdelávacom krúžku a pod vplyvom profesorov, z ktorých  niektorí začali pôsobiť čoskoro na bratislavskej univerzite (R. Bednárik, R. Brtáň). Vysokoškolské štúdiá ukončila v roku 1952 doktorátom filozofie (PhDr.). Hoci už počas  štúdia pracovala ako asistentka na Katedre národopisu, nebolo jej dopriate tam aj naďalej pôsobiť. V rokoch 1953–1956 pracovala ako redaktorka v časopise Život a ako šéfredaktorka časopisu Výtvarný život.

Po nástupe do Národopisného ústavu SAV v roku 1956 bola vyslaná na ašpirantské štúdium na Katedru etnografie a folkloristiky Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, aby sa po jeho ukončení  venovala problematike  ľudovej prózy. Hodnosť kandidáta vied (CSc.) získala v roku 1960 na základe práce Zbojník Michal Vdovec v histórii a folklóre gemerského ľudu. V polovici 60. rokov ju vedenie Národopisného ústavu SAV poverilo spracovať vedecko-porovnávacie komentáre k edícii Slovenské ľudové rozprávky, avšak vtedajšia klíma nebola priaznivo naklonená klasickým spracovaniam – edícia, kompletne pripravená do tlače, bola uložená do archívu Slovenskej akadémie vied. Preto sa V. Gašparíková venovala riešeniu iných, v tom čase aktuálnych tém slovesnej folkloristiky. Vo svojej terénnej a teoretickej práci sa venovala  niekoľkým ústredným témam. Predovšetkým je to bola tematika odboja v prozaickom folklóre na Slovensku, zbieranie a štúdium slovenskej ľudovej prózy. Viera Gašparíková sa venovala problematike ľudovej prózy v jej širokých súvislostiach textologických, žánrových či klasifikačných a syntetizujúc svoje poznatky z početných terénnych výskumov dospievala ku komparatívnym záverom v širších interregionálnych a medzietnických súvislostiach.

Porovnávacie štúdium aktuálnych tém slovesnej folkloristiky

Poznanie problematiky sociálnej revolty v 18. storočí rozšírila poznatkami o historicky ďalšej etape – o súmraku zbojníctva na Slovensku v 19. storočí. Jeho obrazu v prozaickom folklóre sa venovala vo viacerých samostatných odborných i popularizačných prácach. V rámci širšieho porovnávacieho štúdia Viera Gašparíková metodologicky, organizačne i editorsky prispela v  medzinárodnej spolupráci k vydaniu medzinárodnej syntézy o zbojníckej tradícii v Karpatoch, ktorá vyšla v rusko-anglickej verzii pod názvom Heroes or Bandits? – Geroj ili zbojnik? (2002).

Logickým nadviazaním na výsledky štúdia ľudových odbojových tradícií bol i výskum folklórneho stvárnenia udalostí  Slovenského národného povstania a početné štúdie o obraze hrdinu protifašistického odboja, o vzťahu historickej skutočnosti a jej folklórnej interpretácie.

Početné štúdie venovala poetike jednotlivých prozaických žánrov, dejinám folkloristiky, pričom svoje poznatky syntetizovala v publikácii Slovenská ľudová próza a jej súčasné vývinové tendencie (1986), vydanej v roku 1988 aj v zahraničí v maďarskom jazyku.

O dôvernej znalosti celého spektra žánrov tradičnej prózy svedčia aj monografie jednotlivých žánrov – publikačne sprístupnila humoristické rozprávania v publikácii Ostrovtipné príbehy a veliké cigánstva a žarty (1980), čarovné rozprávky Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas I-II (1984–1985). Viera Gašparíková dlhodobou prácou nad textovým spracovaním, vedecko-porovnávacími komentármi a štúdiou zhodnotila v edícii Slovenské ľudové rozprávky I–III (1993, 2002, 2004) rozprávačský fond, ktorý v rámci terénnych výskumov zaznamenali v medzivojnovom období študenti Slovanského seminára pod vedením prof. F. Wollmana. Takto zameraná je aj publikácia Slowakische Volksmärchen, ktorá vyšla v Nemecku 2000. Špecifické povahové vlastnosti ju predurčili na jedno z klasických odvetví folkloristiky – na klasifikáciu a katalogizáciu ľudovej prózy tzv. wollmanovského archívu. Výsledkom je Katalóg slovenskej ľudovej prózy I-II (1991–1992).

Viera Gašparíková sa vo svojej komparatívne zameranej práci sústredila predovšetkým na medzislovanské vzťahy v knihe Spievajúca lipka. Rozprávky západných Slovanov (1972) a svoje poznatky prezentovala od roku 1963 v  referátoch na Medzinárodných zjazdoch slavistov (Sofia, Praha, Varšava, Záhreb, Kyjev, Bratislava, Krakov, Ľubľana). V roku 1989 bola jednou z iniciátoriek vzniku a aktívnou členkou redakčného kolektívu Medzinárodného informačného bulletinu Slavistická folkloristika, ktorý je informačným fórom Komisie slovanského folklóru pri Medzinárodnom komitéte slavistov. Na poli slavistického štúdia sa angažovala tiež ako podpredsedníčka Slovenského komitétu slavistov.

Medzinárodné ocenenia 

Z viacerých medzinárodných ocenení, ktorým bol vyzdvihnutý jej vedecký a organizačný prínos, uveďme Čestnú plaketu Medzinárodného komitétu slavistov či prestížnu Európsku cenu za rozprávky (Europäische Märchenpreis). V roku 1988 jej Slovenská akadémia vied udelila Zlatú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Aj v období po odchode do dôchodku Viera Gašparíková aktívne pracovala na viacerých odborných problémoch, venovala sa doktorandkám, oponovala doktorandské práce a k problematike tradičnej prózy  vystupovala v médiách.

Viera Gašparíková takmer pol storočia (1956–1993) pracovala v Národopisnom ústave SAV (dnes Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV) – určitý čas ako vedúca oddelenia duchovnej kultúry, vedúca vedecká pracovníčka, redaktorka časopisu Slovenský národopis, edičná referentka a i.  Bola členkou domácich a medzinárodných vedeckých spoločností (Polskie Towarzystwo Ludoznawcze, International Society for Folk Narrative Research, Société Internationale d´Ethnologie et de Folklore).

Až do posledných chvíľ plodného života sa zaujímala o dianie v odbore. Je celkom symbolické, že keď mala vysloviť prianie, čo jej budú mladšie kolegyne – priateľky čítať v posledných dňoch života, tichým hlasom povedala: „Tú knihu“ a so zavretými očami mimikou naznačovala, že sa jej wollmanovské rozprávky dobre počúvajú…

Česť jej pamiatke!

                                                                                                                           Hana Hlôšková