Prázdne slová o minulosti
- Soňa G. Lutherová
- • 8.8
Na Slovensku sú vo verejnom priestore desiatky pamätníkov a pomníkov hrdinských činov našich osloboditeľov Červenej armády. Niektoré sú notoricky známe ako bratislavský Slavín, iné poznajú len miestni. Rozpadávajúce sa reliéfy na priečeliach mestských budov, zarastené sochy na okrajoch ciest… Takýmto miestom pamäti je aj hrob neznámeho sovietskeho partizána v jednej horskej doline na strednom Slovensku. Pietne miesto obkolesujú vysoké stromy ako nemí svedkovia doby. Na zarastenom hrobe sa z času na čas objaví zapálený kahanec, isto sa oň starajú pamätníci z neďalekej dediny, ale možno aj iné záujmové skupiny. „Len či tam vôbec niekto niekedy ležal,“ poznamenal raz ktosi. Taká je naša kolektívna minulosť, nejasná, premaľovaná a poprekrúcaná…
Ľudské traumy sa v rodinách tradujú naprieč niekoľkými generáciami. Príbehy sa menia, niektoré ich časti vyblednú, iné ostávajú bolestivé aj pre vnukov a vnučky preživších. Spomienky jednotlivcov sa odrážajú v spomienkach celej spoločnosti. No jednotlivé príbehy a interpretácie na seba často narážajú a zároveň je v nich veľa nepomenovaného. Čím sú ich obsahy rozporuplnejšie, o to ťažšie si z nich spoločnosť tvorí plastický obraz. Keď je v kolektívnej pamäti veľa nespracovaných tráum a významového ticha, s obrazom minulosti sa ľahšie manipuluje.
Od vpádu ruských vojsk na Ukrajinu sme svedkami rôznych organizovaných ale aj spontánnych aktivít na podporu nášho napadnutého suseda. Ich súčasťou, ako mnohokrát predtým v iných konfliktoch a vypätých historických chvíľach, je aj pretváranie či priam ničenie pamäťových artefaktov vo verejnom priestore (spomeňme si napríklad na dekapitáciu a následnú demoláciu obludného súsošia Klementa Gottwalda na Námestí slobody v Bratislave). Niekedy sú tieto akty nevyhnutným vyvretím kolektívnych pocitov hnevu, inokedy individuálnym účelovým gestom. V prvých dňoch vojny bol na žlto-modro nafarbený bratislavský „veľký“ Slavín a vzápätí aj pomník na Malom Slavíne v lese nad Račou. Stopy symbolických farieb však nájdete aj inde, napríklad aj pred (zdanlivo) opusteným Ruským centrom vedy a kultúry. V spoločnosti sa strhla diskusia, či je takéto konanie vhodné, čo o nás vypovedá a či na to máme právo. Farbisto sa vyjadril aj samotný ruský veľvyslanec na Slovensku, podľa ktorého bol pamätník Červenej armády „znesvätený“. Za čin viní „inšpirátorov rusofóbnej kampane“ (?), z ktorých „vyvrhnutých semien nenávisti vyrastajú jedovaté plody“. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí zas obvinila slovenské ministerstvo zahraničných vecí z povzbudzovania „barbarov smejúcich sa nad hrobmi padlých“. Ich vyhlásenia vyznievajú v súvislosti s tým, čo sa dnes deje na Ukrajine, minimálne cynicky. Poetizmus vyjadrenia však nie je náhodný, odvracia pozornosť od podstaty aktu, zahmlieva súvislosti a naznačuje morálnu prevahu skutočného agresora.
Je načase, aby sme ako spoločnosť reflektovali náš vzťah k ruskej spoločnosti, ako aj k našej totalitnej minulosti. Napríklad, čo znamenala normalizácia pre každodenné životy našich rodičov? Prečo niektorí vstúpili do strany a iní zas kolaborovali či donášali? A čo tá väčšina, čo mlčala a držala krok?! Prečo sa systém tak dlho udržal? Akú úlohu v tom hrali „spriatelené vojská“ a akú my sami? Nevyhýbajme sa viac rozprávaniu o tom, čo nás páli. Sústreďme sa na temné miesta v našej kolektívnej pamäti. Len tak prestaneme byť zraniteľní voči každému podplatenému trolovi, ktorý vie bystro šermovať slovami na klávesnici. Slová o priateľstve a slávnej spoločnej minulosti sú totiž prázdne ako hrob neznámeho sovietskeho partizána.
Tomáš Kubisa
