Sociálna antropológia o COVID-19 pandémii

Zaujímavé informácie o antropologickom výskume pandémií priniesol už Denník N v rozhovore s francúzskym sociálnym antropológom Frédérickom Keckom, ktorý dlhodobo skúma epidémie a pandémie v globálnom meradle (Portevin, 2020). Ja sa sústredím na ďalšie aspekty sociálno-antropologického príspevku k štúdiu a pochopeniu pandémie a hlavne toho, ako sa k jej riešeniu staviame v rámci rôznych kultúrnych kontextov.

Koronavírusová pandémia je v prvom rade objektom výskumu epidemiológov, virológov, hygienikov, farmaceutov a špecializovaných lekárov. Jej vážne dôsledky však nie je možné ignorovať ani v ďalších vedných odboroch – a ich zoznam je dlhý. Ide o ekonomické, sociálne, kultúrne, ale aj biologické, ekologické, geografické, matematické a mnohé ďalšie vedné odbory, ktoré majú čo povedať – a je to ich morálnou povinnosťou – k vývoju a dôsledkom pandémie, akú sme od španielskej chrípky v roku 1918 globálne nezažili. Každá z vedných disciplín môže prispieť k pochopeniu pandémie, ale najmä k riešeniu tejto zvláštnej, často sa nám zdá, že až surrealistickej situácie, v ktorej sa celý svet ocitol. Bohaté i chudobné štáty, sociálne silné i sociálne najslabšie skupiny. Celebrity aj obyčajní ľudia. Všetci sme si rovní v tomto boji proti malému, ale silnému vírusu.
Treba si však pripomenúť lekcie z histórie. Podobné pandémie tu vždy boli a aj budú. Len nie vždy (aspoň nie v posledných dekádach) zasiahli aj nás, privilegovaných a nadradených obyvateľov Európy a ostatných bohatých regiónov sveta. V tomto argumente odporúčam prečítať si už spomínaný rozhovor s francúzskym antropológom Frédérickom Keckom.
Sociálna antropológia pracuje zväčša kvalitatívnymi metódami – jej nástrojmi sú zúčastnené pozorovanie a rozhovory s konkrétnymi ľuďmi. Úprimne nás zaujímajú ich príbehy, ich pohľady, názory, skúsenosti. Chceme pochopiť, ako veľké spoločenské procesy a udalosti ovplyvňujú ľudské osudy, a zároveň i to, ako jednotlivci môžu ovplyvniť veľké dejiny a procesy v rôznych kultúrnych a geografických regiónoch. Pri súčasnej pandémii sme všetci denne konfrontovaní najmä s číslami, štatistikami, percentami, matematickými modelmi. Ale za všetkými číslami sú konkrétni, skutoční ľudia, ich osudy a skúsenosti. Skúsenosť každého človeka je jedinečná a môžeme sa z nej poučiť.
Každý človek (t. j. aj ten pozitívne testovaný) žije v odlišnom sociálnom (a kultúrnom) prostredí. Inak prežívajú domácu karanténu ľudia majetnejší, ktorí si môžu dovoliť karanténu v pohodlí svojho domova s mnohými izbami a s možnosťou externých služieb, a inak ten, ktorý žije v malom byte a jednej domácnosti s mnohými ľuďmi (a určite tu nehovoríme len o slovenských Rómoch, chudoba na Slovensku sa týka aj mnohých ľudí z majority). Teplá voda a mydlo sú pre mnohých Slovákov, ale aj milióny ľudí na svete luxusom. Vieme, že najohrozenejšou skupinou v pandémii sú starší občania. Ich existencia a životné podmienky sa v rôznych krajinách sveta nesmierne líšia aj preto, že sociálne politiky voči starším občanom sú odlišné – od dobrých a kvalitných politík k neexistujúcim. Na Slovensku je tento problém vážny, lebo mnoho dôchodcov žije na hranici chudoby.
S dešpektom čítame o ruských i amerických miliardároch, ktorí sa snažia kúpiť si za akúkoľvek cenu vlastné ventilátory, osobných lekárov, testovacie sady, ba dávajú si budovať aj vlastné kliniky s izolačnými izbami (Napr. TU alebo TU). Toto poznanie o ľudskom správaní v čase krízy nás privádza k jasnej téze, že pandémia odhaľuje ešte viac ako predtým veľké sociálne nerovnosti, ktoré tu boli, sú, a s každou krízou sa vždy výrazne prehĺbia. V dôsledku koronakrízy sa predpokladá výrazné zvýšenie počtu hladujúcich vo svete. Už teraz je na svete okolo 800 miliónov hladujúcich, a z nich ročne zomrie 9 miliónov ľudí (Informácie TU). V dôsledku hladu! Toto číslo sa môže v čase pandémie a po jej doznení ešte zdvojnásobiť. A nielen v chudobných častiach sveta, ale aj v bohatej Európe, kde obeťami budú najmä bezdomovci, migranti bez statusu, chudobní, opustení, nevidení, odvrhnutí, nenávidení…

Mnohí hovoria, že koronavírus je demokratický, lebo si nevyberá a atakuje všetkých ľudí rovnako. Ale táto „demokracia vírusu“ naplno odkrýva hlboké sociálne nerovnosti (Segata, 2020). 

Počty mŕtvych na Covid-19 budú v konečnom dôsledku takmer určite mnohonásobne nižšie než úmrtia na civilizačné choroby, dopravné nehody, hlad či maláriu, ale v tejto chvíli sa na to pozeráme z inej perspektívy, perspektívy globálnej pandémie, ktorá ovplyvňuje nielen zdravie ľudí, ale aj ich ďalšiu existenciu v dôsledku vážnej globálnej ekonomickej krízy.
Zaujímavé je sledovať reakcie rôznych vlád na novú krízu a zavádzanie opatrení, ako aj reakcie občanov na tieto opatrenia, ktoré odrážajú odlišné kultúrne kontexty. Niektoré krajiny boli kritizované pre „overreaction“ – teda príliš prísne reakcie a opatrenia (Taliansko, Španielsko a Francúzsko). Iné krajiny  (najmä v prvých fázach pandémie) zdôrazňovali potrebu budovania kolektívnej imunity (herd immunity) – napr. Veľká Británia, Švédsko či Holandsko, za čo boli následne kritizované, že preferujú ekonomiku za cenu strát mnohých životov. Podľa sociálnej antropologičky Irene Moretti, jednou z najväčších lekcií z pandémie by malo byť poznanie, že všetci sme súčasťou rôznych komunít a ak chceme prežiť, musíme sa spoliehať jeden na druhého a byť vzájomne zodpovední a nápomocní. Zodpovednosť, starostlivosť a vzájomná prepojenosť, ktorá presahuje aj všetky národné hranice, je to, čo by sme si mali z tejto krízy odniesť ako dôležité memento (Moretti, 2020).
Dôsledkom koronapandémie, ktorý je alarmujúci a ktorý by si (aj) sociálni antropológovia mali všímať, je nárast nacionalizmu, populizmu, stereotypizácie a stigmatizácie „vinníkov“. O „čínskom“ víruse verejne hovoril Donald Trump, nepriateľské správanie voči čínskym komunitám zaznamenali médiá i vedci na mnohých miestach, kde koronavírus zasiahol najtvrdšie (napr. v Taliansku). Vo viacerých krajinách sa za „vinníkov“ označujú migranti, u nás na Slovensku Rómovia či tí, ktorí sa vracajú zo zahraničia. Antropológ Erik Bähre, nositeľ prestížneho ERC grantu, žijúci v Holandsku, píše v blogu – v rozhovore s kolegyňou Irene Moretti, ako v súčasnosti zaznamenáva tendenciu Holanďanov posudzovať Talianov až „orientalisticky“ (t. j. s nadradeným pohľadom západo-Európanov na južanské či stredovýchodné až východné kultúry) s vysvetlením, že „oni“ sú príliš emotívni, sociálne orientovaní a korupční, a „my“ sme praktickí, racionálni a snažíme sa len, aby ekonomika naďalej dobre fungovala. Obaja analyzujú a porovnávajú aj prejavy premiérov týchto dvoch krajín – Rutteho a Conteho. Holandský premiér Rutte argumentuje vo svojich prejavoch racionálne, zdôrazňuje potrebu nasledovať rady expertov, ale zároveň nezatvoriť krajinu a pokračovať v mnohých aktivitách. Málo hovorí o chorobe a úmrtiach, viac o zodpovednosti a potrebe zachrániť ekonomiku. Emócie v jeho prejavoch nemajú miesto. Taliansky premiér Conte (podľa Irene Moretti) je síce vo svojich vyhláseniach autoritatívny, pevný a presvedčivý, ale omnoho emotívnejší. Aj keď hovorí aj o potrebe zachrániť ekonomiku (a Taliansko má veľký podiel malých a stredných podnikov, ktoré sú veľmi ohrozené), prvotne sa vo svojich prejavoch sústreďuje na podporu a vďaku všetkým zdravotníkom, na opatrenia na záchranu životov, zdôrazňuje, že primárne je a vždy bude zdravie a život občanov. Nebudem tu analyzovať početné tlačové konferencie nového slovenského premiéra, každý si svoj názor už vytvoril. Dôležité je zdôrazniť, že akékoľvek vyjadrenia, poukazujúce na pochybné postupy iných krajín a zdôrazňujúce „naše“ najlepšie postupy, môžu viesť k podpore stereotypov o tzv. „národných mentalitách a národných kultúrach“, čo môže následne viesť k nárastu nacionalizmu až extrémizmu.  
Vážnou hrozbou – na Slovensku i v iných krajinách – je predpokladaný veľký ekonomický prepad a nárast nezamestnanosti, čo môže viesť k rastu spoločenskej nespokojnosti a napätia. Takáto situácia je živnou pôdou pre nárast nacionalizmu a extrémizmu, stačí si pripomenúť prípad Nemecka po veľkej hospodárskej kríze, nástup nacizmu a Hitlera.
Môj blog zakončím vyjadrením sociálneho antropológa Jeana Segatu: Čísla môžu byť univerzálne, ale fenomény, ktoré tieto čísla reprezentujú, takými nie sú. Covid-19 je ochorením, ktoré zasiahlo celý svet, ale nie je to univerzálny fenomén. Ľudia v rôznych krajinách, v rôznych sociálnych a ekonomických podmienkach, prežívajú pandémiu a jej dôsledky inak. Práve antropologický výskum môže objasniť tento nový fenomén a jeho interpretácie v rôznych kontextoch (Segata, 2020). 
Alexandra Bitušíková

Literatúra

Portevin, Catherine: Nemáme dosť obrazotvornosti, aby sme si vedeli predstaviť, čo k nám prichádza. Dennik N, 5. apríl 2020, vyšlo v spolupráci s francúzskym časopisom Philosophie Magazine, preložila Alžbeta Kuchtová; https://www.tyzden.sk/rozhovory/63771/chapeme-co-knam-prichadza/

Koronavírus: Hrozí obrovský hladomor, varuje svet. Cítia ho už aj v Európe 13.04.2020, https://www.aktuality.sk/clanok/781765/koronavirus-hrozi-obrovsky-hladom…

Segata, Jean. 2020. Covid-19: scales of pandemics and scales of anthropology. http://somatosphere.net/2020/covid-19-scales-of-pandemics-and-scales-of-…

Moretti, Irene. 2020. Responsibility in Pandemic Times and beyond: Otherness and Subalternity. https://leidenanthropologyblog.nl/articles/responsibility-in-pandemic-ti…

https://leidenanthropologyblog.nl/articles/covid-19-a-conversation-about…

Segata, Jean. 2020. Covid-19: scales of pandemics and scales of anthropology. http://somatosphere.net/2020/covid-19-scales-of-pandemics-and-scales-of-…