Blahoželáme Monike Vrzgulovej k životnému jubileu!

Monike Vrzgulovej k jubileu

V textoch venovaných jubilantom sa často objavuje výraz „prekvapenia“ typu „už šesťdesiatka?“ V prípade Moniky Vrzgulovej som mal opačné nutkanie. Pri žiadosti, aby som napísal zdravicu k jej životnému jubileu, som sa v duchu začudovane pýtal: Iba šesťdesiatka? Samozrejme som vedel, koľko  má Monika rokov a reakcia nevyplývala ani z toho, že by na pohľad vyzerala staršie. V mysli mi však prebehol krátky prehľad toho, čo dosiaľ vykonala a zdalo sa mi, že na takéto kvantum výsledkov jednoducho treba viac času. Nechcem tu prezentovať jej komplexnú bibliografiu. Som  však presvedčený, že nebude úplná. Možno obsiahne všetko dôležité, čo uverejnila, to však predstavuje len povestnú špičku ľadovca a väčšina ostáva skrytá pod hladinou. Vrátane toho, aký je Monika človek.

V jej prvej knihe, monografii o trenčianskych živnostníkoch, vzdala hold svojim predkom. Na príklade rodného Trenčína priblížila „prekrásny starý svet“ prvej Československej republiky a zaslúžene získala hrdý titul Mladý výskumník roku 1998. Jej profesionálna dráha však už vtedy išla úplne iným smerom. Namiesto meštianskej kultúry obrátila pozornosť na temné stránky nedávnej minulosti Slovenska. Keď ma v roku 1995 oslovila, že chce vstúpiť do rozbehnutého medzinárodného projektu Oral history: Osudy tých, ktorí prežili holokaust, bol som v rozpakoch. Nespochybňoval som jej záujem a schopnosti, ale bál som sa, či mladá, nesmierne empatická žena zvládne horu tragických príbehov a bolestivých emócií. Pred prvými rozhovormi som jej dal jedinú radu: Prosím ťa, len sa nerozplač. Zvládla to, hoci silné emócie nevedela a nechcela skrývať. Tento projekt významne ovplyvnil jej ďalší vedecký, ale aj osobný život, pretože téme holokaustu ostala verná dodnes. O spomenutom projekte pripravila „žltú knihu“ Videli sme holokaust (2002; 2012). Obsahuje reflexie výskumníkov, ktorí sa podieľali na tomto projekte a vybrané úryvky zo svedectiev obetí. Osobne ju považujem za dôležitý počin a počiatky etnologického bádania „holokaustu po holokauste“. Pohľadom etnológa tu priblížila pretrvávajúce psychické dopady tragédie, ale aj skutočnosť, že jej dozvuky dodnes pociťujú nielen obete a ich potomkovia, ale aj (zdanlivo nezainteresovaná) majorita.

Monika kráčala ďalej po vytýčenej ceste. Realizovala komplikovaný výskum skupiny ukrývaných detí. Títo ľudia neradi spomínajú na svoju minulosť. Tým väčšiu hodnotu má preto jej publikácia Deti holokaustu (2008). V roku 2016 vyšla monografia Nevyrozprávané susedské histórie s veľavravným podtitulom Holokaust na Slovensku z dvoch perspektív, v ktorej sa obrátila na svedkov holokaustu z majority. Prostredníctvom ich rozprávaní  opäť dokumentovala, že s nepohodlným dedičstvom vojnového slovenského štátu a holokaustu sa potrebuje morálne vyrovnať aj väčšinová populácia. Ako autorka a editorka knihy Rozprávanie a mlčanie (2017) úspešne aplikovala viacúrovňové pohľady na sledovanú problematiku. Inšpiráciu do ďalšej tvorivej práce jej ponúkol štipendijný pobyt v US Holocaust Memorial Museum vo Washingtone v roku 2018. Získané poznatky vložila do rozsiahlej kapitoly v monografii Holokaust okolo nás (2020). Vo svojej (zatiaľ) poslednej knihe Oral History and the Holocaust in Slovakia. Selective and Contradictory Memories (2024), ktorá vyšla v prestížnom vydavateľstve Palgrave MacMillan, jazykom, ale najmä spracovaním náročnej témy prekročila hranice Slovenska. Je tiež spoluautorkou monografie Shattered Liberation: Sexualized Violence Against Holocaust Survivors, 1943–1946, ktorá vychádza vo vydavateľstve Purdue University Press. K uvedenému výberu treba samozrejme pridať množstvo štúdií v domácich a zahraničných periodikách.

Toto je dôležitý, no jednorozmerný pohľad na Monikinu osobnosť. Neukazuje totiž množstvo nemenej potrebnej a nie vždy docenenej organizačnej práce, ktorá zaberá čas a odoberá energiu. Monika viac než desaťročie (2005-2017) pôsobila ako prvá riaditeľka Dokumentačného strediska holokaustu. Z tohto titulu v rokoch 2005-2013 zastupovala Slovensko v IHRA (International Holocaust Rememberance Alliance). Začínala z ničoho, no svojmu nástupcovi zanechala etablovanú, doma aj v zahraničí rešpektovanú organizáciu. Aspoň zmienku si zasluhujú aj ďalšie vedecko-organizačné počiny, ktoré v nejednom prípade tiež prekročili hranice Slovenska. Pripomeniem, že koordinovala slovenskú časť projektu Crimes against Civilian Populations during WW2: Victims, Witnesses, Collaborators and Perpetrators, ktorý v rokoch 2011-2016 realizovalo United States Holocaust Memorial Museum vo Washingtone. Viedla dva výskumné projekty APVV Súčasné obrazy socializmu v rokoch (2017-2021) a Súčasné obrazy socializmu v Čechách a na Slovensku. Rodinná pamäť (2023-2027). Oba z rôznych aspektov odhaľujú obraz dvoch totalitných režimov v pamäti obyvateľov Slovenska. Významne prispela k úspechu interdisciplinárneho medzinárodného projektu Transgeneračný prenos traumy holokaustu – prevencia a starostlivosť (2022-2024). Spolupráca etnológie s českými, maďarskými a poľskými psychológmi a psychiatrami bola obojstranne užitočná. V spolupráci so Židovským komunitným múzeom sa podieľala na príprave výstav a katalógov Engerau a Každá rodina má svoj príbeh. 

Podieľala sa tiež na riešení projektu Cost Action Slow Memory: transformative practices for times of uneven and accelerating change (SlowMemo), 2021-2025. V ňom okrem iného pracovala ako koeditorka na vydaní tematického čísla Slovenského národopisu 2024/4, ktoré sa venovalo konceptu pomalej pamäti.

Aspoň na okraj pripomeniem jej angažovanosť v orgánoch ústavu či SAV, rôzne formy popularizácie vedeckých poznatkov (nie bez dôvodu dostala v roku 2018 Cenu SAV za popularizáciu vedy), prednášky na vysokých školách a vedenie doktorandov, ale aj účasť v orgánoch nášho pracoviska, alebo v sneme SAV.

Z uvedeného skráteného „telefónneho zoznamu“ sa môžeme dozvedieť o vedeckej práci Moniky Vrzgulovej, ale len málo o tom, aký je človek. Charakterizuje ju skratka SOS (slušnosť, odbornosť, spoľahlivosť) a pridal by som k nim ešte čestnosť, empatiu, cieľavedomosť a (last, but not least)  záujem o veci verejné. Dlhé roky pôsobí v Nadácii Milana Šimečku, od roku 2021 je v Správnej rade Ústavu pamäti národa, aktívne sa zapojila do  občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Túto stránku jej osobnosti ocenila Cena Human Forum (2019).

Zhrnuté a podčiarknuté: Monika Vrzgulová je výborná vedecká pracovníčka a ešte lepší človek!  

 Peter Salner