Bývalý riaditeľ pracoviska Dušan Ratica sa dožíva sedemdesiatky!

Ťažiskom jeho odborného záujmu sa už od začiatku vedeckej kariéry stalo etnografické štúdium rodiny, problémy vzťahu rodinnej výchovy a morálky, socializácie jednotlivca, vzťahu socializácie a tradície v prostredí súdobého vidieka. Výber odborných tém, ktorým D. Ratica venoval pozornosť, prirodzene vyplýval z jeho antikomunistickej občianskej názorovej orientácie a morálnych princípov, ktorých sa pridržiaval. Toto bola pre jeho osobnosť príznačná črta rovnako ako aktívny záujem o avantgardnú hudbu, ale tiež slušnosť a kultivovaná zdvorilosť, ktorá ho neopúšťala v žiadnej situácii.
 

Od roku 1986 pracoval D. Ratica v tíme redaktorov Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (1995) ako vedúci tematickej oblasti teória a metodológia vedy. Na konci 80. rokov 20. storočia začal koncepčne rozvíjať svoju sociologicko-antropologickú orientáciu. Poznatky zo zahraničnej teoretickej literatúry zúročil o. i. v rozpracovaní východísk štúdia sociálnych skupín (spolu s kolegami P. Salnerom a P. Slavkovským), ktoré sa stalo jednou z metodologických inovácií v prednovembrovej koncepcii vtedajšieho Národopisného ústavu SAV. D. Ratica sa ďalej venoval rozpracovaniu konceptov status a rola na príkladoch dieťaťa a starých ľudí, ako aj štúdiu problematiky hodnôt a hodnotových orientácií.

 
V 90. rokoch 20. storočia patril k tým predstaviteľom mladej generácie vedcov, ktorí sa programovo zamerali na dovtedy v národopise tabuizované témy. V jeho prípade to bola problematika dôsledkov združstevňovania pôdy a politických perzekúcií „kulakov“ a predstaviteľov stredných vrstiev zo strany komunistického režimu po roku 1948, náboženských a etnických skupín. Na tieto témy nadviazal zameraním na sociálne prejavy postsocialistickej transformácie Slovenska.
 

Novembrová revolúcia v roku 1989 znamenala v Raticovom živote a profesionálnej kariére významný predel. Popri vedeckej dráhe sa začal angažovať v oblasti demokratizácie a transformácie akademickej vedy: od roku 1990 celé nasledujúce desaťročie reprezentoval ústav v Sneme SAV. Ako člen Výboru Snemu SAV sa D. Ratica bezprostredne zapojil do tvorby a uvádzania do života demokratických pravidiel fungovania politicky nezávislej akademickej samosprávy. V roku 1992 úspešne kandidoval za riaditeľa Národopisného ústavu SAV a na tejto vedúcej pozícii zotrval do roku 2000, teda dve funkčné obdobia. Okrem zložitých ekonomických a najmä politických podmienok v ére mečiarizmu, ktoré vtedy hrozili dokonca elimináciou pracoviska jeho zaradením do Matice slovenskej, čelil ako štatutár aj dôsledkom dramatickej liberalizácie finančných mechanizmov podpory vedy, kráteniam rozpočtu i nevyhnutnosti znižovať personálny stav ústavu, predovšetkým zásadnou redukciou počtu pracovníkov oddelenia dokumentácie.
 

Počas riaditeľovania D. Raticu prechádzalo vedecké smerovanie ústavu kvalitatívnou zmenou – obratom od národopisu k interpretatívnej etnologickej vede. Odbor sa slobodne otváral vplyvu západných teoretických podnetov, nadväzovali či obnovovali sa kontakty s etnologickými inštitúciami a jednotlivými vedcami spoza niekdajšej železnej opony, vznikali prvé medzinárodné projektové spolupráce. Inovácie v metodológii a nové prvky v teoretickej orientácii prenikali do pracovných plánov jednotlivých vedcov bez striktného zasahovania vedenia a formálneho vytýčenia novej koncepcie pracoviska. Bolo to v súlade s presvedčením riaditeľa D. Raticu o prirodzenej profilácii ústavu v podmienkach vedeckej slobody, ktorá bola v predchádzajúcich desaťročiach politicky manipulovaná. Vnútorné zmeny orientácie národopisného akademického pracoviska sa v roku 1994 formálne prejavili v zmene jeho názvu na Ústav etnológie SAV.

Po ukončení riaditeľského pôsobenia sa začiatkom 21. storočia D. Ratica posunul k problematike záchrany rozsiahlych obrazových fondov archívnych zbierok pracoviska cestou ich digitalizácie a sprístupnenia verejnosti. Koordinoval rozsiahlu investíciu ústavu do vybudovania digitalizačného centra a jeho vybavenia kvalitnou technikou. Bol spoluriešiteľom projektu Tradičná kultúra Slovenska ako súčasť kultúrneho dedičstva Európy, ktorý pod vedením Daniela Luthera získal podporu APVV (2007 – 2009). V jeho rámci sa D. Ratica sústredil na odbornú koncepciu a logistické aspekty digitalizácie obrazových fondov ústavu. Neskôr sa sám stal koordinátorom účasti Ústavu etnológie SAV na riešení medzinárodného projektu ETNOFOLK podporeného grantovou schémou INTERREG (2011 – 2014). Projekt bol zameraný na digitalizáciu a online sprístupnenie dokladov o hmotnom kultúrnom dedičstve stredoeurópskych krajín z oblasti ľudovej kultúry na samostatnom internetovom portáli.
 

V poslednom desaťročí pôsobenia v ústave pracoval D. Ratica ako člen projektových tímov koordinovaných na Filozofickej fakulte UKF v Nitre Zuzanou Beňuškovou. Ich témou boli dejiny etnológie na Slovensku. Svoje odborné znalosti, ale predovšetkým technické zručnosti pri narábaní s technológiami v digitalizačnom štúdiu skvele využil pri tvorbe filmových dokumentov o osobnostiach slovenskej etnológie. Sústredil sa na technické postprodukčné úkony – zvuk, hudba, výber fotomateriálu z archívu, skeny vo filmoch použitých obrázkov, zlepšovanie kvality filmového materiálu z výskumu a pod. Ako súčasť tvorivých tímov, prevažne však v tandeme so Zuzanou Beňuškovou, skúsenou vizuálnou antropologičkou, sa D. Ratica v rokoch 2008 – 2019 podieľal na tvorbe 23 filmov o takých významných etnológoch a etnologičkách, akými boli Soňa Kovačevičová, Ester Plicková, Soňa Švecová, Igor Krištek, Ján Podolák a ďalší. Dokumenty sú primárne určené na pedagogické využitie, viaceré z nich však boli premietané aj na verejných podujatiach v rámci festivalov, na výročiach osobností a pod.
 

Digitalizačné centrum ústavu v osobe D. Raticu bolo oporou mnohých publikačných počinov, kde sa využívali výskumné fotografie alebo obrazový materiál z archívnych fondov: na Dušanovu dochvíľnu a kvalitnú prácu pri príprave a dodaní elektronických obrazových podkladov sa mohol každý spoľahnúť. Svoj prehľad v obrazových archívoch i poznatky o vývoji disciplíny a jednotlivých jej osobnostiach zúročil D. Ratica aj v roku 2016, kedy spolu s D. Lutherom vytvorili scenár a pripravili inštaláciu panelovej výstavy k 70. výročiu založenia ústavu pod názvom 70 rokov medzi ľuďmi.

Uvedené, avšak i ďalšie, v tejto zdravici nespomenuté výstupy a aktivity Dušana Raticu dokumentujú šírku a význam jeho vedeckej osobnosti, ale aj charakterové vlastnosti. Za jeho výrazný odborný prínos i hlbokú ľudskú stopu, ktorú zanechal vo vývoji pracoviska i našej disciplíny, mu patrí úprimné poďakovanie. K 70. narodeninám mu srdečne blahoželám a prajem mu za seba, ale aj v mene ostatných kolegov a kolegýň z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV do ďalších rokov veľa zdravia, radosti a spokojnosti.
 

Katarína Popelková

 
Zdroje:

Beňušková, Z. (1993). O starostiach a radostiach Národopisného ústavu SAV. Rozhovor s Mgr. Dušanom Raticom, CSc., riaditeľom NÚ SAV. (Spracovala Z. Beňušková). Národopisné informácie, 1, 58–60.
 
Luther, D. (2014). Blahoželanie k šesťdesiatke Mgr. Dušana Raticu, CSc. Slovenský národopis, 60(1), 131-132.
 
Zachar Podolinská, T. – Popelková, K. (2023). Story of Cohesion : On the History of an Academic Institution. Ethnological studies, 57. Bratislava: VEDA, Publishing House of the SAS : Institute of Ethnology and Social Anthropology SAS. DOI: https://doi.org/10.31577/2023.9788022420228. ISBN 978-80-224-2022-8
 
Poďakovanie autorky:
Za cenné konzultácie a doplnkové podklady ďakujem Zuzane Beňuškovej a Petrovi Salnerovi, za poskytnutie a spracovanie portrétnej fotografie Arnemu Mannovi.