Keď sa zmenil svet III. Komunikácia medzi generáciami počas epidémie koronavírusu
- Ľubica Voľanská, Soňa G. Lutherová a Miroslava Hlinčíková
- • 11.8.2021
V druhej polovici marca realizovali členky výskumného tímu Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV pilotný prieskum o každodennom živote v období epidémie koronavírusu na Slovensku. Vo výskume bola zachytená bezprecedentná a radikálna zmena životných okolností ľudí. Ako vyplynulo z predchádzajúcich dvoch správ[1], epidémia koronavírusu významne ovplyvnila každodenné fungovanie a režim domácností. V tretej správe sa budeme venovať komunikácii medzi generáciami, ktorá nadobúdala počas minulých týždňov rôzne formy.
Takmer dve tretiny respondentov a respondentiek uviedli, že ich spôsob komunikácie so staršími členmi rodiny či príbuzenstva sa po vypuknutí epidémie zmenil. Naopak, asi tretina respondentov deklarovala nezmenený spôsob komunikácie so staršími členmi rodiny, a ako taký ho častejšie spontánne opísali muži. Viacero výskumov spoločnosti hovorí o feminizovanej pandémii, teda o tom, že jej dôsledky v oveľa väčšej miere doliehajú i budú doliehať práve na ženy[3].
O zmene komunikácie menej písali ľudia vo veku 18 až 29 rokov, ktorých rodičia zrejme ešte nespadali do najohrozenejšej skupiny. Rovnako aj respondenti a respondentky, ktorí žijú so seniormi vo viacgeneračnej domácnosti. Naproti tomu, zmenu v spôsobe komunikácie so staršími členmi rodiny a príbuzenstva počas epidémie častejšie spontánne popísali ľudia vo veku 30 až 49 rokov, u ktorých sa predpokladá, že ich rodičia a ostatní starší členovia príbuzenstva spadajú do médiami označovanej najohrozenejšej skupiny.
Takmer tri štvrtiny respondentov opísali, že komunikácia so staršími členmi rodiny žijúcimi v inej domácnosti sa v období epidémie koronavírusu primárne sústredila na telefonovanie, pričom tento údaj najčastejšie spontánne uvádzali ľudia vo veku 40 až 49 rokov. Spontánne však boli uvádzané aj iné spôsoby komunikácie, hoci v oveľa nižšej miere. Tento rozdiel nás opäť vedie k zamysleniu sa nad unifikujúcim a zjednodušujúcim vnímaním skupiny seniorov ako jednoliatej masy. Aj na príklade oblasti komunikácie pomocou moderných technológií je možné pozorovať rozdiely medzi staršími starými (nad 80 rokov) a mladšími starými. Na jednej strane niektorí starší seniori síce môžu patriť do skupiny ľudí, ktorí sú často vylúčení z digitálnych služieb, hovoríme vtedy o digitálnej nerovnosti[4].
Najmä veľmi starí ľudia nevyužívajú internet alebo nemajú smartfón, pomocou ktorého by mohli používať videohovorové aplikácie, aby sa spojili so svojimi deťmi a príbuznými. Práve v tomto prípade sa ukazuje ako riešenie používanie “starších” technológií ako telefonovanie, ale aj písanie pohľadníc alebo odkazov, ktoré naši respondenti spomínali ako spôsob komunikácie s najstaršími. Ľuďom sa tak mohlo podariť vyhnúť sa dvojitému vylúčeniu najstarších seniorov – nielen tomu fyzickému, ale aj tomu v digitálnom priestore. Na strane druhej pre mladšiu skupinu seniorov je využívanie moderných technológií bežnejšou formou komunikácie. Písomnú komunikáciu (mail, SMS správy, messenger) používalo 13% respondentov a hlasovú komunikáciu so zvukom (video hovory) uviedlo ďalších 13% respondentov, pričom tento spôsob komunikácie so staršími členmi rodiny častejšie uvádzali ľudia vo veku 30 až 39 rokov.
V niektorých prípadoch členovia rodín bez možnosti osobného stretnutia na komunikáciu využili vytvorenie vlastných komunikačných skupín v rámci dostupných online sociálnych sietí. Tam sa stretávali pri pravidelných videohovoroch, posielali si fotografie, obrázky, ktoré vnúčatá namaľovali starým rodičom a rôzne iné veci. Obdobie fyzického odlúčenia v rodinách našich respondentov niekedy naštartovalo aj záujem o pátranie po rodinnej histórii a rodinných historkách, ktoré si v rámci skupiny medzigeneračne zdieľali. V niektorých odpovediach ľudia vyjadrovali frustráciu z nemožnosti komunikovať so staršími príbuznými, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti. Ak by aj boli mohli telefonovať, ich starší príbuzní mali problémy so sluchom, či mobilitou a pracovníci zariadení boli príliš zaneprázdnení, aby telefonické odkazy neustále prepisovali na papier, či pre rôzne opatrenia komunikácia jednoducho nebola možná[5].
Zdá sa, že aj v tomto prípade pandémia koronavíru len zviditeľnila jednu zo slabín v našej spoločnosti: ústavná starostlivosť o seniorov a rovnako aj zdravotne znevýhodnených sa často opiera o veľkokapacitné zariadenia[7], kde majú klienti len minimálny priestor pre individuálne plány a potreby. Reflexie podobného typu by sa mohli stať inšpiráciou pre budúce plánovanie podobných zariadení, a to aj z hľadiska architektonického riešenia a dizajnu vnútorných priestorov.
Čo sa týka pomoci starším členom rodiny a príbuzenstva počas pandémie COVID 19, väčšina respondentov (60 %) uviedla, že pomáhala starším členom rodiny v čase epidémie koronavírusu. Išlo opäť najmä o ľudí vo veku 40 až 49 rokov a ľudí na materskej či rodičovskej dovolenke. Opačnú odpoveď – žiadnu zvláštnu pomoc starším členom rodiny spontánne uviedla štvrtina opýtaných (25%), pričom to boli najmä muži a mladí ľudia vo veku 18 až 29 rokov, ktorých väčšina rodičov vekovo ešte nespadala do rizikovej skupiny. Z hľadiska konkrétnych podôb pomoci, každý druhý respondent či respondentka, ktorí deklarovali pomoc starším členom rodiny či príbuzenstva počas epidémie, hovoril o pomoci v podobe nákupu (50%). Išlo najmä o mužov a ľudí zo skupiny 40 až 49 rokov (pri ktorých opäť predpokladáme, že ich rodičia či iní starší príbuzní patrili do najrizikovejších skupín).
Frekvencia výskytu tejto formy pomoci by mohla súvisieť s tým, že nakupovanie (spolu s pohybom vo verejných uzavretých priestoroch) bolo odborníkmi v médiách označované ako veľmi rizikové najmä pre najstaršiu generáciu. Neskôr sa v súvislosti s vymedzenými nákupnými časmi pre jednotlivé vekové kategórie stalo výraznou “rozbuškou” v komunikácii medzi generáciami o právo na pohyb vo verejných priestoroch alebo povinnosť prispôsobiť sa[8].
V odpovediach ju často spájali s poskytnutím “psychickej či morálnej podpory” (15%): “Pýtame sa na ich zdravie, na ich program a snažíme sa ich rozveseliť”; “Snažím sa im posielať veselé fotky našich detí, aby som im dodala povzbudenie, že keď toto skončí, tak budeme opäť spolu.” Tento druh pomoci bol najčastejšie spomínaný vo vekovej skupine nad 50 rokov. Svojim rodičom a starším príbuzným telefonovali, aby ich povzbudili, alebo sa s nimi len porozprávali: “Viacej im telefonujem a rozprávame sa (lepšie povedané, nechám ich vyrozprávať sa)”, “počúvam ich, ako žijú”. Dospelé deti spomínali aj to, že sa učia trpezlivosti v komunikácii so starými rodičmi, sú “zhovievavejší a milší”.
Komunikáciu vo forme vzdelávania, či dokonca presviedčania o potrebe dodržiavania ochranných opatrení, uvádzalo 15% respondentov: ”poskytujeme overené informácie, znova a znova vysvetľujem”, “usmerňujem ich názory”, “pomoc sa týka najmä osvety”, “uvádzame informácie na pravú mieru”. V niektorých prípadoch ľudia opisovali potrebu kontroly “neposlušných seniorov”: snažili sa ich “preverovať”, “kontrolovali”, “dohliadali”, “apelovali”, “prízvukovali”, “prikazovali”, “zakazovali”, “zamykali” a pod.
Výnimočná situácia a strach z neznáma, ktorý v tej dobe vírus predstavoval, ešte vyostrili ageistické prejavy spojené s infantilizáciou seniorov, teda správaním sa strednej generácie k nim ako k deťom: “Starám sa, či všetko majú a som na nich zlý, aby nechodili von.” Tento typ perspektívy súvisí s paternalizmom[9], teda “otcovským”, ochranným, ale nadradeným prístupom. Spája sa s ním etická dilema o tom, či máme právo ochraňovať tých, čo máme radi, alebo o ktorých si myslíme, že je to potrebné, aj za cenu obmedzenia ich slobody.
V odpovediach ľudí, ktorí v dotazníku rôznou formou uviedli, že sa sami považujú za seniorov, sme naopak našli aj vyjadrenia akceptácie tohto stavu a formulácie o vďačnosti: “Dobre (sa máme), mladí nás chránia a my starší sme doma”. Vzhľadom na výsledky prieskumu ISSP 2017 za Slovenskú republiku, kde drvivá väčšina odpovedajúcich súhlasí s tým, že starostlivosť starnúcim rodičom majú poskytnúť ich deti [10], nás zaujímali aj odpovede ľudí, ktorí deklarovali, že pomoc starším rodičom či príbuzným neposkytujú. 14 % účastníkov a účastníčok výskumu podľa ich slov pomoc starším navrhlo – „bolo v zálohe“, no časť uviedla, že: “Momentálne nepotrebujú/nechcú. Ale pomôžem akokoľvek sa bude dať (nákupy, lieky, vybavenie, etc)”. Tieto údaje boli častejšie prítomné vo výpovediach mužov a ľudí aktuálne na materskej, rodičovskej dovolenke.
Desatina respondentov, ktorí nedeklarovali pomoc starším členom rodiny počas skúmaného obdobia, zároveň uviedla, že sa o týchto príbuzných stará niekto iný: “sestra (slobodná, bezdetná), býva blízko nich, tá im nakupuje”. Predpokladáme, že si uvedomovali, že ich rodičia či starší príbuzní pomoc potrebujú, môže im však byť poskytnutá od niekoho, kto je viac dostupný (“musí sa postarať”, ”donútila som sestru”). Zároveň viacerí z nich odpovedali, že oni či ony na oplátku pomáhali niekomu inému z okolia, napríklad staršiemu susedovi či susedke či rodičom kamarátky. Súčasne očakávali, že ich starému rodičovi bývajúcemu ďaleko pomôže niekto iný, kto je po ruke, slovami jednej respondentky: “karma to zariadi”.
V niektorých prípadoch respondenti vymysleli prepracované spôsoby napríklad odovzdávania nákupov, aby s človekom, členom rodiny, ktorý nákupy zabezpečoval, stará mama alebo starý otec nemuseli vôbec prísť do styku. Ako forma pomoci boli uvádzané aj praktické úkony ako zabezpečenie ochranných prostriedkov – rúšok a hygienických potrieb, zabezpečenie stravy, teda varenie či upratovanie. Vo viacgeneračných rodinách či domácnostiach sa práve tieto práce rozdelili medzigeneračne – stará mama napríklad varila, zatiaľ čo mama sa venovala deťom pri učení sa, hraní sa a podobne. Z niektorých odpovedí bolo zrejmé, že pomoc je vzájomná (a to aj mimo obdobia pandémie): seniori rovnako pomáhali mladším generáciám. Starí rodičia napríklad pomáhali svojim deťom opatrovať vnúčatá (pričom existovali rôzne riešenia: keďže rodičia chodili do práce, niektoré vnúčatá sa nasťahovali k starým rodičom, pričom plán bol, že tam strávia celé obdobie sociálnej izolácie). Iní, najmä staré mamy, varili, šili rúška alebo čítali deťom rozprávky cez telefón či videohovor.[11]
Práve v sociálnej izolácii, v ktorej starí rodičia nemohli strážiť vnúčatá, si rodičia menších detí, ktorí sa zúčastnili nášho prieskumu, uvedomili, ako veľmi dôležitý je tento druh pomoci – najmä v sťažených podmienkach súbehu domáceho vyučovania a domácej práce. Ako formu pomoci preto uvádzali niektorí respondenti napríklad aj to, že “odbremenili” svojich rodičov od stráženia ich detí: ”Ak je pomoc aj to, že im nedávam malého, tak áno”; “Pomáhame im tým, že sa vyhýbame priamemu kontaktu (za normálnych okolností by sme určite využili pomoc starých rodičov s deťmi)”; “nepožadujeme od nich nič (teda napr. stráženie dieťaťa)”. V tejto súvislosti by sme mohli uvažovať aj o komplementarite odpovedí práve generácie starých rodičov z nášho prieskumu, v ktorých opisovali okrem obmedzení (dočasná strata koníčkov a sociálnych kontaktov) i možnosť dopriať si viac času na oddych a spánok a voľnejší denný režim.
Podľa výskumov[12] je forma pomoci rodičom či iným príbuzným v seniorskom veku špecifikovaná aj pri bežných okolnostiach.
Pri rôznych činnostiach seniori a seniorky zapájajú rôzne osoby, najlepšie podľa vlastných preferencií. Vyberajú si, s kým sa rozprávajú, zvolia si, koho poprosia o pomoc s nákupom, či o zabezpečenie stravy. Inú osobu môžu zase požiadať o pomoc s platbami cez internetbanking alebo inštaláciu elektronického zariadenia na diaľku.
Avšak obdobie pandémie oslabilo možnosť starších ľudí rozhodovať sa, tak v oblasti preferencie pomoci, ako aj v jej poskytovaní. Zároveň sa počas pandémie mohla oslabiť ich dôvera vo vlastné schopnosti postarať sa o seba.[14] Rôzne druhy odpovedí účastníkov a účastníčok nášho prieskumu naznačujú problém nukleárnej rodiny (zloženej z rodičov a ich nedospelých detí), ako aj širšej rodiny v jej rozptýlenej podobe (kde členovia rôznych generácií žijú na rôznych miestach v krajine ale aj mimo nej).
Bez pomoci vrstovníkov, susedov a rôznych druhov inštitúcií nemôžu zvládať zvýšený nápor starostlivosti, najmä v prípade zvýšenej potreby jej jednotlivých členov. Našou úlohou do budúcnosti je naučiť sa, ako si medzi generáciami pomoc nielen dávať, ale ju aj prijímať a najmä nájsť potrebnú rovnováhu v jej poskytovaní a jej inštitucionálnej podpore.
Ľubica Voľanská
Miroslava Hlinčíková
Soňa G. Lutherová
Text vyšiel s podporou grantu VEGA 2/0088/19 Reflexívne písanie ako metóda etnografického skúmania.
1Pozri bližšie: https://uesa.sav.sk/?q=sk/ked-sa-zmenil-svet-i-vplyv-epidemie-koronaviru…
https://uesa.sav.sk/?q=sk/ked-sa-zmenil-svet-ii-starostlivost-o-domacnos…
2 Podľa OSN najmä ľudia nad 70 rokov, viac pozri https://ivpr.gov.sk/osn-covid-19-a-starsi-ludia/
https://www.sav.sk/index.php?doc=services-news&source_no=20&news_no=8130
3 Pozri bližšie: https://www.europeansociologist.org/issue-45-pandemic-impossibilities-vo…
4 DiMaggio P., Hargittai E., Celeste C. and Shafer S. (2004). ‘Digital inequality: From unequal access to differentiated use’. In: Neckermann KM (Ed.), Social Inequality. Russell Sage Foundation, New York, NY, pp. 335–400.
5 Pozri aj https://komentare.sme.sk/c/22407841/budeme-ich-chranit-do-konca.html
6Haškovcová, H. (1989). Fenomén stáří. Praha: Pyramida.
7 Káčerová, M., J. Ondačková, J. Mládek (2013). “Sociálne služby pre seniorov, typy, veľkosť a priestorová diferencovanosť – komparácia Českej republiky a Slovenskej republiky”. Regionálni studie 7 (1): 51 – 66;
Gábor Szüdi, G., J. Kováčová, J., S. Konečný (2016). Transformation of Social Care Services for the Elderly in Slovakia. Journal of Social Service Research, 42 (2): 199 – 217.
8 Pozri bližšie: http://www.uvzsr.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=4237:uv…
9 Pozri tiež: https://dennikn.sk/1848481/eticke-dilemy-v-casoch-korony-2-ako-udrzat-ot…, https://dennikn.sk/1818384/ked-od-strachu-dohovarate-rodicom-viac-ako-de…
10 SSP Research Group 2019. ISSP 2017 Social Networks and Social Resources.
11Pozri bližšie: https://uesa.sav.sk/?q=sk/otcovska-rada-alebo-rozne-podoby-ageizmu-i
12 Napríklad prebiehajúci výskum v rámci APVV Starci: Medzigeneračné sociálne siete v starnúcich mestách, kontinuita a inovácie, http://striebor.net/
13 Seifert, A. (2020). “Day-to-Day Contact and Help Among Neighbors Measured in the Natural Environment”. Innovation in Aging 4(2): 1–13, doi:10.1093/geroni/igaa009
14V tejto súvislosti sociálny historik Peter Laslett už pred časom zostavil katalóg obáv ľudí zo staroby a starnutia: niekoľko dôležitých bodov z jeho zoznamu sa týka práve závislosti, či strachu z odkázanosti na druhých. (Laslett, P. (1996). A Fresh Map of Life: The Emergence of Third Age. London: Basingstoke, Hants.)
